nčnom kvociente a ušľachtilom zmýšľaní väčšiny, i keď práve ona je základom demokracie. Sto hlupákov hladko prevalcuje hoci aj proroka, volajúceho na púšti. A to ešte môže byť rád, že ho rovno neukameňovali.
Napriek tomu by však politika v nijakom prípade nemala byť rabiátny kickbox bez pravidiel, kde sú hlavným tromfom zákerné kopance a podrážanie. Nahrádzajú chýbajúce argumenty, veď gladiátorom v parlamentnej aréne sotva ide o „obecné blaho“, skôr o spupné demonštrovanie moci. Civilizované zápolenie o moc si však človek rozhodne predstavuje viac ako inteligentnú šachovú partiu, v ktorej víťazí pohotovejší a lepšie pripravený. Pri šachu nemá totiž miesto nenávisť, ktorá na nás od posledných volieb čoraz častejšie cerí zuby. Aj keď by na ňu mal mať právo iba ak gróf Monte Cristo - aj to len preto, že je z papiera.
Nehovorím o nenávisti takpovediac oficiálnej, ktorá celú spoločnosť huckala raz proti „nižším rasám“, inokedy proti „triednym nepriateľom“, ale o nenávisti vyslovene osobnej. Nie, že by sa nevyskytovala i doteraz. No „chlapská“ surovosť či prúd oplzlosti, prípadne v dámskej verzii hysterické záchvaty rovno na tribúne boli popri všetkej hrozivej trápnosti skôr smiešne. Na rozdiel od zlostne skrivenej tváre - nie jedinej - a od zúrivosti sa trasúceho hlasu, ktorý nevyberane soptí na každého, kto má iný názor a opovažuje sa spochybňovať genialitu cesty k blahu pre všetkých, či už chcú alebo nie. Očividne by v štábe takto postihnutého rečníka bolo potrebné urýchlene vymeniť imagemakera i politológa za psychoanalytika či iného psychoúdržbára.
