Slovák vo svete dokáže všetko možné aj nemožné, len nesmie chodiť do spolkov, medzi ostatných. Medzi nami funguje nejaký vírus, čo nás negatívne ovplyvňuje a berie nám chuť ku kreativite. Radšej začneme na všetko nadávať, každého zhadzovať, spochybňovať.
Z praxe viem, že niektorí to robia zámerne, aby druhým zobrali chuť a potom utekajú domov alebo do práce a tam robia ako diví s náskokom a s dobrým pocitom, že tých druhých odradili. Keby sa potom stali nositeľmi Nobelovej ceny, bolo by to v poriadku, nikto by nič nenamietal, ale z praxe vieme, že medzi nami nie je až tak veľa tých nositeľov, tak čo sa radšej oprieť o kolektív a hľadať silu v ňom. V kolektívnom športe je to priam nevyhnutné, niekedy musíš nahrať kolegovi aj keď sa ti to smrti rovná, lebo ho nemáš rád.
V mojej profesii je prakticky nemožné na javisku nespolupracovať. V zákulisí sa môžu dokonca nenávidieť, ale pred ľuďmi hrajú divadlo, veď preto sa to aj zaužívalo, hrať pred deťmi, že sa rodičia majú radi, že sa koaliční partneri vážia a tak ďalej.
