V závetrí škandálu okolo podpisovania poslancov parlamentu na prezenčnej listine neoprávnene zostal mimo pozornosti značne neobvyklý spor. Jeho účastníkmi sú hlavne sudcovia takpovediac najvyššieho rangu – Ústavného, Najvyššieho a Špeciálneho súdu. Dôvodom sporu bolo rozhodnutie Ústavného súdu, ktorý rozhodol o tom, že Robert Okoličány bol držaný vo väzbe v rozpore s ústavou.
Nestáva sa naozaj často, aby Najvyšší a Špeciálny súd kritizovali rozhodnutie Ústavného súdu. Verejne a dôrazne. A každá z troch strán zostáva naďalej presvedčená o vlastnej pravde. Najvyšší a Špeciálny súd, ku ktorým sa pridal aj minister Štefan Harabin o tom, že chybu neurobili, Ústavný súd o tom, že sa porušili základné práva dotknutej osoby.
Šéf Špeciálneho súdu Michal Truban napríklad hovorí: „Nie je pravda, že Robert O. bol vo väzbe bez rozhodnutia súdu. Súd je povinný rozhodnúť o podaní obžaloby o väzbe, ale zákonom nie je vymedzená lehota, počas ktorej by mal rozhodnúť.“
Jedna línia
Medzi ústavnosťou a zákonnosťou je rozdiel. To, že zákon lehotu nevymedzuje, automaticky neznamená, že nie je v rozpore s ústavnými právami ľudí. Faktom je, že súdom stanovená lehota väzby vypršala koncom apríla a o ďalšej väzbe Špeciálny súd rozhodol až v polovici júna. Na rozhodovanie nemal naozaj zákonom stanovenú lehotu a navyše, prokuratúra podala obžalobu iba deň pred vypršaním väzby. Zdá sa nezmyselné, aby na základe niekoľko stostranového spisu mohol súd rozhodnúť už na druhý deň. Ústavný súd to však povedal úplne na rovinu: „Pokiaľ v takejto situácii pre krátkosť času nie je možné, aby súd naštudoval spis a o ďalšom trvaní väzby rozhodol, potom musí byť obvinený prepustený z väzby. Inak povedané, prokurátor by mal podať obžalobu s takým časovým predstihom, aby súd mal objektívne možnosť včas rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, a tak zaistiť jej kontinuitu. Ak podá obžalobu tesne pred skončením lehoty väzby v prípravnom konaní, musí počítať s prepustením obvineného z väzby.“ Keďže s tým prokurátor nepočítal, došlo k porušeniu práva dotknutej osoby na jej osobnú slobodu, ktoré aj jemu zaručuje čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy. Hovorí aj o tom, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a „na základe rozhodnutia súdu“.
