Ľahkovážne vypúšťame slová pospájané do maličkých súprav, ako keď sa na koľajnice vyberie vláčik s dvoma-troma vagónikmi. Nezáleží na tom, či je to naozajstný vlak alebo model z detskej železnice. Aj pri pozdravení floskulujeme. Od istého času som si začal všímať, ako sa zdravíme. Jedna skupinka zdravičov na ukončenie vášho stretnutia povie napríklad maj sa dobre. Druhá množina zasa maj sa pekne. Mimoriadni žičlivci vám dokonca zaželajú maj sa krásne. A sú tí, čo povedia iba maj sa... Nechávajú veľkoryso na vás, ako sa chcete mať. Vy sami najlepšie viete, ako sa chcete mať.
Ozaj, vieme, ako sa chceme mať? Keby sme si mohli vybrať - chceme sa mať dobre alebo pekne?
Ja sám som dlho váhal. A tak som obe kategórie rozlúčkových pozdravení podrobil bližšiemu sémanticko-štylisticko-noeticko-poetickému rozboru. Čo znamená mať sa dobre, všetci vieme veľmi dobre: byť zdravý, mať usporiadanú rodinku s nadpozemsky chápavým partnerom a geniálnymi deťmi, prosperujúce zamestnanie, auto, strechu nad hlavou, najlepšie v tvare vily, kontá, z ktorých neubúda... A hádam ešte lásku, obdiv a uznanie známych i neznámych, podľa možnosti čo najväčšej časti ľudstva. Určite som na niečo zabudol, pretože položiek v „maťsadobre“ nie je nikdy dosť. (Geniálnu hlášku v tomto smere vyslovil náš najstarší syn, keď mi raz povedal: Aj tak si myslím, že najlepšie sa majú tí, čo sa majú dobre.)
