Tak ako na každého psa príde mráz, prišiel aj na mňa, aj na ostatných v nedávnom rozhovore. Ktosi prehodil, že si „kúpil Kouca“ a že mi to požičia, lebo je to fakt dobré.
Hrabem v pamäti a skúmam, ako je možné, že Kouca nepoznám. Aj sa hanbím, ako sa patrí, za medzeru v informáciách a uspokojujem sa s tým, že si Kouca v najbližšom kníhkupectve „omrknem“. Keď padne aj názov knihy, druhá osoba v rozhovore opraví prvú: „To je Kuci, nie Kouc, ak myslíš toho, čo napísal Pomalého muža.“ „Jáj, Pomalého muža? Toho mám, myslíš Keceho...“ dodávam, keď sa mi rozbrieždi v hlave. V skupinke je aj odborník na literatúru a rečie: „Výslovnosť mena John Maxwell Coetzee je dvojaká: koutsi aj kutsi.“ „A nemá byť aj dlhé í na konci? Ako sa to potom skloňuje – ’koutsa’ či ’kutsa’, či ’kutsiho’?“
Rozhovor pokračoval bez dohovoru o správnej výslovnosti, nateraz stačilo, že vďaka preloženému názvu diela sme sa po polhodine zhodli na tom, o kom hovoríme. Zíde mi na um jedna replika z divadelnej inscenácie: „No, teraz je to ťažké... komunikovať v tom otvorenom svete, keď nepoznáte zvyky národné.“
