noci, ranné telefonáty znepokojených orgánov. Viera v silu slova: presvedčenie, že ak sa niektoré veci odhalia, pomenujú a napíšu, už to nikdy nebude tak ako predtým. Generačná výpoveď, úsilie o vlastný názor, nielen na tradičné problémy vysokoškolákov, ale aj na širšie spoločenské okolnosti zväzujúce rozvoj slobodného myslenia a konania.
Aj takéto sú asociácie na študentské noviny Echo spred 40 rokov (dnešné vydanie SME pre Bratislavský kraj obsahuje reprint z roku 1968 pripravený Petrom Zemanom vrátane legendárnej fotografie Stalinovej sochy premiestnenej z Námestia SNP do depozitáru Bratislavského hradu.)
To všetko sa odohrávalo v omamných šesťdesiatych rokoch, keď sa rozširoval priestor slobody - v literatúre, filme, výtvarnom umení, v publicistike, divadle i hudbe. V rokoch opojných, ale aj plných ambivalencie, pretože o úplnej slobode sa hovoriť nedalo. Mocenský aparát naďalej všetko kontroloval, v novinách sme do omrzenia zápasili s cenzúrou, kapitán ŠtB s príznačným menom Mrázik posielal predvolania na februárku.
Neboli sme sami: paradoxy doby, jej absurditu a grotesknosť, ale aj potrebu zmeny prežívali mnohí naši spolupútnici. Echo dokázalo tieto príbuznosti prepájať. Noviny netvorili iba mladí žurnalisti, boli otvorené aj pre filozofov, básnikov, spisovateľov, historikov, divadelníkov, sociológov, filmárov, ekonómov, psychológov; prinášali skvelé karikatúry a jedinečné fotografie. Echo tiež viedlo dialóg so strednou a staršou generáciou, zriadilo rubriku „český hlas“, uverejnilo ohlas maďarských vysokoškolákov z Klubu Józsefa Attilu, komentovalo študentské hnutie v Nemecku i rebélie v Paríži, písalo o represáliách v Poľsku. Echo prelamovalo tabu. Uverejnili sme Manifest happeningu, ale aj známu fotografiu z februára 1948 s Gottwaldom v baranici rečniacim z pražského balkóna, kde sa objavil aj vyretušovaný Vladimír Clementis; a tiež, jediní v republike, spomienku na výročie prvej ČSR od Milana Zemka. V roku 1968 už noviny spoluformovali politickú diskusiu: venovali sa téme opozície, písali o rastúcom národnom uvedomení bez skĺznutia k nacionalizmu, kriticky nazerali na komunistických reformátorov a ich kompromisy. A v Echu okupovaných vysokoškolákov, labutej piesni štvorročného pokusu o „slobodu v neslobode“, Michal Horský jasnozrivo varoval pred nebezpečenstvom „kádárizácie“.
