Beppo Grillo patrí medzi najslávnejších talianskych komikov. Je aj jedným z najvplyvnejších komentátorov v Taliansku. Jeho blog zaznamenáva denne 160 000 návštev, a keby kandidoval na premiéra (čo pre svoju kriminálnu minulosť nemôže), podľa vlaňajšieho výskumu verejnej mienky by viac než polovica talianskych voličov zvažovala, že mu dá svoj hlas.
Nielen Beppo Grillo je ukážkou, aká dôležitá je úloha komikov v súčasnej politike. Ešte pred pár rokmi získavala väčšina Mexičanov politické informácie z televízneho programu s názvom Ranná rýchlovka. Moderátorom a komentátorom bol Victor Trujillo, známy skôr ako klaun Brozo - muž so zelenou parochňou a červeným gumovým nosom. Práve Brozo odhalil veľký korupčný škandál v úrade bývalého starostu Mexika.
A zatiaľ čo pohodlne uvelebení televízni experti kladú pri prezidentských debatách v Spojených štátoch obvykle nudné otázky, kandidáti vedia, že to skutočne dôležité je rozosmiať divákov v komediálnych programoch Davida Lettermana alebo Jaya Lena.
V klube Gridiron
Komická zábava v politike, samozrejme, nie je rýdzo moderným fenoménom. Vrah Nero chápal, že ak si má získať ľudovú podporu, musí baviť masy. Neskôr vznikla dlhá tradícia dvorných šašov, ktorí mali povolené kritizovať despotu vtipmi, ktorými prešpikovávali svoje ostré výpady. Každoročná večera vo washingtonskom klube Gridiron, kde si novinári uťahujú z prezidenta, je pozostatkom tejto tradície.
Najmä v Spojených štátoch boli odjakživa hranice medzi šoubiznisom a politikou (alebo aj náboženstvom) priestupné. Podobnosti medzi varietnou šou, evanjelizačným zhromaždením a straníckym mítingom sú do očí bijúce.
Európania sa americkým politickým zletom vysmievajú ako zúfalej vulgárnosti. V skutočnosti však demokracia istý stupeň šoumenstva vyžaduje; politici potrebujú apelovať na masu voličov, nie iba na elitu. Iba komunistickí vládcovia mohli prinútiť milióny ľudí kupovať ich zobrané spisy plné skostnatených a ťarbavo spísaných myšlienok.
Problémom mnohých dnešných demokratických politikov najmä v Európe však je, že sú už takmer rovnako nudní ako starí komunistickí autokrati. Preč sú tí farbistí výmyselníci a idealisti, čo sa bili za záujmy verejnosti a oživovali parlamentnú politiku. Profesionálni politici si podobne ako byrokrati dokonale osvojili umenie nepovedať na verejnosti nič zaujímavé. Navyše ich riadia nemenej profesionálni tlačoví tajomníci, ministri mediálnej manipulácie a chytľavých televíznych štekov.
