Okupant, študentka a disident. Československo a sedem spravodlivýchDvadsiateho prvého augusta o tretej hodine v noci sa pod velením generála Bondarenka sovietska tanková divízia vydala na cestu od maďarskej hranice do Bratislavy. Vojakom povedali, že bránia socializmus proti československej kontrarevolúcii a západonemeckej okupačnej armáde. Medzi vojakmi bol aj Muhammad Salich.
V rámci rozsiahlych manévrov Varšavskej zmluvy bol Muhammad Salich v Maďarsku už dva a pol mesiaca. Mal osemnásť rokov a po prvý raz nadlhšie opustil svoju rodnú uzbeckú dedinu. Predchádzajúceho dňa im vymenili staré kalašnikovy za najnovší model a každý vojak dostal 120 nábojov, dva granáty a novú uniformu s helmou.
Prídel stravy im zvýšili a dostali dokonca klobásu, smotanu a čokoládu - pre sovietskych vojakov to bola naozajstná hostina. No a potom už sedel Muhammad Salich, povznášaný pocitom dobrodružstva, na tanku a pripadal si dôležitý a chrabrý.
Zatiaľ čo sa jeho jednotka po dunajskom moste blížila k slovenskej metropole, neohrozene čakal na to, že kontrarevolucionári vyhodia konvoj do vzduchu a vykresľoval si, ako sa zachráni skokom do Dunaja. Lenže noc bola tichá.
Keď vnikli do tmavých ulíc, túžil po tom, aby mohol bojovať proti podlým kontrášom. Ibaže z okien sa vykláňali len rozospatí ľudia, ktorí sa ich v slovanskom jazyku pýtali, kto preboha sú. Červená armáda, odpovedali hrdo, ale ľudia vytrhnutí zo spánku im to nechceli veriť. Bratislava sa pre Muhammada Salicha stala mestom s nechápavými tvárami.
Všetko sa mu zdalo ako v rozprávke: bol uchvátený tým, že je v európskom meste so skutočným stredovekým hradom - pod ním ležala v teplej letnej noci lúka s vysokou trávou. Už vtedy bol básnikom. Prvú bolesť a prvé zahanbenie, po ktorých potom nasledovali ďalšie, pocítil vtedy, keď vojaci podupali trávu, pľuli na ňu a rozložili sa na nej. Ešte nevedel, že je okupantom, a nie osloboditeľom, no po znesvätení pokoja lúky to začal šípiť. Nasledujúceho dňa videl po prvý raz mladé ženy v minisukniach, na ktorých dlhé nohy už nikdy nemal zabudnúť. Tieto nádherné bytosti mu nosili letáky a pokúšali sa ho bez akejkoľvek zloby, no neúnavne presviedčať o tom, že sa dopúšťa neprávosti.
Záväzný bozk
O desaťročia neskôr mi rozprával Muhammad Salich, ktorý sa medzičasom stal básnikom a najznámejším uzbeckým opozičným politikom, aký silný dojem naňho urobil tento dôstojný a vytrvalý odboj. Stretla som ho v Bazileji a hneď ako prvé priateľským tónom poprosil obyvateľky a obyvateľov Československa a mňa o odpustenie. Mohla som ho vtedy pod hradom stretnúť. Tiež som mala osemnásť a práve som v Bratislave zmaturovala. Krátko pred okupáciou som cestovala do študentského tábora pri Bordeaux. Vo vlaku sa mi prihovorili dvaja francúzski robotníci: Attention, les Russes. Neťažilo sa im volať toto varovanie za mnou, aj keď som už vystúpila. Bezstarostne som sa smiala, užívala som si novú slobodu cestovania a optimisticky som verila, že bozk, ktorý vtisol ruský šéf štátu a strany Leonid Brežnev na ústa svojmu kolegovi Alexandrovi Dubčekovi, je záväzný. Brežnev odobril československý reformný kurz v Čiernej nad Tisou koncom júla 1968 a spečatil to bratským bozkom. Ako to, že prostí ľudia vo Francúzsku vedeli o vlhkých bozkoch z Kremľa viac než my?
Nepriateľ číslo jeden
V Bratislave Muhammad Salich pochopil, že nie je Rusom a že Uzbekistan je so svojimi bavlníkovými plantážami typickou sovietskou kolóniou. Okupant mal paradoxné pocity, trhal sladké slivky a rád by tu zostal dlhšie, no otriaslo ním, keď videl, ako jeho nadriadený počas jednej protestnej demonštrácie v Bratislave zastrelil mladé dievča. Neustále myslel na to, ako ľudia kládli na to miesto kvety. Poslednou kvapkou pre jeho rozhodnutie definitívne skoncovať so Sovietskym zväzom bol útok na rozhlasové štúdio. Jeho výzvedná hliadka vnikla s odistenými zbraňami do opustených chodieb, kde sa osamotená zamestnankyňa s rukami nad hlavou okamžite vzdala. Vtedy sa rozosmial, uvedomil si, aký je smiešny. A keď si jeden vojak sadol hore na klavír a nohami dupal po klaviatúre, bolo to pre Muhammada Salicha, akoby sa veľká ruská kultúra, ktorú tak obdivoval, týmto podlým skutkom sama degradovala.
Onedlho opustil Československo ako uzbecký nacionalista. Muhammad Salich už dnes nie je nacionalistom, nepokojne putuje svetom prenasledovaný ako nepriateľ číslo jeden Islama Karimova, prezidenta vládnuceho v Uzbekistane. Ak sa opozícii podarí zvrhnúť krutý Karimov režim, chce môj niekdajší okupant priniesť do Taškentu politickú jar.
Najhoršia cesta
Ponáhľala som sa z Francúzska domov, aby som sa postavila proti tankom, no prišla som len do Viedne. Čakala ma tam moja mama pripravená ísť na Západ, jedno kam, a zvyšok rodiny mal prísť potom za nami. Bola to najhoršia cesta môjho života, odvliekla ma od mojej histórie a materinskej reči. Mala som na neznámom mieste začať od nuly. Jedného daždivého septembrového dňa sme prišli do pohraničného švajčiarskeho mestečka Buchs. Nad bránou do utečeneckého tábora stálo pestrými písmenami: Buďte vítaní, hrdinovia! Necítili sme sa ako hrdinovia, a tak sme naverímboha pokračovali v ceste.
Nemali sme pri sebe ani mapu a o Švajčiarsku sme vedeli len to, že je neutrálne, toto slovo bolo sympatické, patrilo k vysnívanej koncepcii československej tretej cesty. Navečer sme prišli do Bazileja a mama unavene povedala: Už neemigrujeme ani o meter ďalej. Odvtedy tu žijem.
