nej reštaurácie v Starom Meste, fyzicky som zažila dávno tušený pocit, že nie sme sami pre seba a že či chceme, alebo nechceme, či si to uvedomujeme, alebo nie, sme súčasťou čohosi ľudsky väčšieho než naše vlastné dočasné, aj keď jedinečné bytie.
V množine mojich školských zážitkov bol tento môj obľúbený kamarát z timurovskej družiny, vytiahnutý, talentovaný chlapec z dobrej rodiny s veľkou hlavou a tenkým hláskom, zaľúbený do krásnej spolužiačky s bardotovskými ústami, rusými vlasmi a vysokými lícnymi kosťami tak očividne, že na výlete na juhočeskom zámku ju kastelánka uväznila obručami v stredovekom kresle, z ktorého ju mal vyslobodiť, pravdaže, tajne, vopred poučený, len milujúci mladík. Z oslobodenia a veľkej lásky vyrobili učitelia inkvizičnú kauzu.
Spolužiak sa zmenil na statného, úspešného a usmiateho chlapíka. Do záhrady pod veľké staré stromy si pozval ľudí, ktorí v každej etape jeho života, od škôlky až po túto chvíľu niečo pre neho v jeho živote znamenali. Objala som našu triednu, dcéru bielogvardejských utečencov, krásnu manekýnku, ktorá nás okrem lásky k ruskej literatúre naučila kompletný repertoár Osvobozeného divadla a spolu sme sa, prechádzajúc popri drevených ťažkých stoloch, zoznamovali s ľuďmi, o ktorých sme nevedeli, že máme aj spoločný, iný význam - že sme na sieti vytváranej vedomým aj nevedomým, často neviditeľným kontaktom s inými iteligenciami, že sme aj súčasťou sveta iných (alebo iných svetov?), prechádzame nimi, zotrvávame chvíľu a aj keď niektoré naše stopy rozfúka vietor, iné ostanú a po nich stúpa, možno len chvíľu, kým treba, ktosi iný.
Sila pavúčieho vlákna
Pomernú silu pavúčieho vlákna zatiaľ nenapodobnil žiaden technologický proces. Aká podobne jemná a viditeľná vo svetle mojich opatrných dotykov je vo svojej nádhere sieť, na ktorú hľadím vo chvíľach osvietenia, a aké sú jej vlákna v rozpore s poznanými zákonitosťami profánneho sveta pevné. Ako ďaleko do minulosti a ako vysoko, kam nedovidím, siahajú.
Vedela som, kto je Poldo Lahola. Deti vedia. V mojom detskom živote nebolo starých ľudí, všetkých dospelých v mojom svete zavraždili a to bola pre mňa taká prirodzená skutočnosť, ako keď prší alebo sneží. Koncentračný tábor Nováky bol reálny a blízky, tak ako Povstanie, Nemci s gardistami, hlad a plyn a bláznivé narábanie s nelogicky darovaným žitím.
Poldo došiel do tábora dobrovoľne za rodinou. Bol talentovaný "ako opica", hovoril môj otec, veliteľ táborového odboja: skladal, spieval, písal básne, hry. Keď sa objavil v tábore, stretol moju neplnoletú krásnu mamu. "Íha," povedal, "nová kráska na obzore. Už si sa bozkávala?"
"Nie," povedala ostýchavo a s nádejou neplnoletá mama."
"Tak poď, naučím ťa to," povedal Poldo a za dreveným barakom židovského tábora sa odvinulo vlákenko môjho bytia. Neplnoletú mamu naučil Poldo Lahola bozkávať sa a laholovskými bozkami presvedčila po vojne otca, aby ma proti jeho vôli stvorili, aj keď nechcel privádzať deti do sveta, ktorý ho napriek prežitiu deptal.
Autonómne správanie času
Keď po vojne talentovaného, publikovaného a v Národnom divadle najčastejšie hraného Leopolda Laholu vyštvala z republiky slovenská zloba, závisť a zášť nielen nového režimu, ale aj spisovateľských kolegov, ostali po ňom u nás doma nielen písačky, bol tam a nebol tak, ako tam neboli a boli mnohí - mŕtvi, zavraždení, odídení, vyhnaní, zavretí. Môj svet bol ako v tej zvláštnej oblasti matematiky a ako ho tuší kvantová fyzika - platilo v ňom naraz áno aj nie. Leopold Lahola bol súčasť maminej a otcovej siete a ja som bola súčasť ich siete. Chápala som celkom prirodzene otcovu zodpovednosť a lásku k Leopoldovi Laholovi a omnoho neskôr náročné spravovanie jeho pozostalosti, lebo tak sa o tom písalo aj v indiánkach, že totiž ak niekomu zachrániš život, naveky za zachránený život nesieš zodpovednosť. Tak ako umelec nesie zodpovednosť za svoju tvorbu, ako by Hospodin mal niesť zodpovednosť za stvorenie.
Očarujúci a nadaný Leopold Lahola prišiel do židovského tábora dobrovoľne za svojimi blízkymi. Keď ich nakladali do transportu na cestu konečného riešenia, rovnako dobrovoľne a bez pudu sebazáchovy sa vrhol na nástup s nimi bez ohľadu na presviedčanie spoluväzňov a ľahostajnosť gardistov.
