sa o nich rozprávali vtipy. A dnes? Osnovy sa v škole menia častejšie než učebnice, čo je dokonca výhoda, lebo kým sa do dejepisov dostanú napríklad starí Slováci, tak už sa tam ani nedostanú.
Reforma za reformou sa valí, tá minulá sa nestihla usadiť v praxi, a už sa výsledky, ktoré nepriniesla, korigujú novou reformou. Populácia sa stala medzičasom odolná a zároveň flexibilná. No a tie dnešné deti sú ešte aj drzé a papuľnaté. Treba priznať, že zlý vplyv má na ne aj televízia: Besedy s istými politikmi, v súčasnosti koaličnými, môžu na duši dieťaťa naozaj zanechať nezmazateľnú stopu. Keď politik o historickej postave, ktorú deti majú v učebniciach, povie, že je to šašo, čo sa stane? Môžu deti hrdo nasledovať jeho príklad a dokresľovať somárske uši všelikomu v učebnici, alebo nemôžu? Keď politik nadáva kolegom, a to veľmi vulgárne, čo bude nasledovať? Môže aj decko vynadať spolužiakovi alebo spolužiačke, či dokonca učiteľke, alebo nemôže? Politikom sa také správanie nedá zakázať, v tejto veci naozaj nezmôže nič ani len mandátový a imunitný výbor. A tak ostáva len si potichu myslieť svoje. Dnes už v rámci akej-takej korektnosti nikto nevysloví nahlas staré rímske príslovie „Čo je dovolené Bohovi, nie je dovolené volovi“. Ale platí ono v praxi, alebo neplatí? Možno iba namiesto Boha je tam niekedy vôl. A namiesto vola – my, ľud pospolitý. Na rozdiel od minulosti sa už vieme podpísať aj inak ako dvoma krížikmi. A keď sa podpisujeme, tak len sami za seba.
