trebujeme, aby sme mohli kultúrne žiť.
Keď človek väčšinu života leží medzi knihami, všeličo sa mu zdá ľahšie. Pravda, knihy tlačia. Zaspávať s knihou je veľmi príjemné, ale v priebehu noci sa môže dostať tam, kde sa jej tvrdosť prejaví. Zvyšok života sa nám tak môže zdať ľahší, na tvrdosť sme už trochu pripravení. Najmä ak si o šokoch života najprv prečítaš v knihe. Akoby si pri čítaní užil pilulku zľahčovania vecí. Prejdeš rukou po stránke, a ona povie ách. Knihy sú verné milenky.
Svet, ktorý nás obklopuje, je ťažko dešifrovateľný. Tí, ktorí ho vykladajú, môžu ľahko klamať. Kniha nás trochu chráni. Niekedy však aj pomýli: odložíš Kafku ( jeho knihu), a keď ti nejaká žena podá ruku, mrkneš, či nemá medzi prstami blanku. To vybájené, magické, sa nám mieša do života, zdá sa nám, že vo svete je to, čo si čítal v knihe.
Literatúra zbystruje pozornosť, ale zároveň uvoľňuje fantáziu a tak sa nám všeličo zdá. Ale rozumieť skutočnosti je stále dôležité. Jeden slovenský básnik ku koncu života analyzoval nápisy, skratky, verejné pokyny, ktoré sa na skazu duše po svete potulujú. Na uliciach, na stenách, v novinách, reklamy a iné hydry. Bol to pre neho tajný jazyk, ktorý treba dešifrovať. Obklopuje nás všeličo, čomu nerozumieme, alebo čomu rozumieme len povrchne. Pravdu informácie, týchto tajných pokynov, si musíme len domýšľať. A čo ak si domyslíme zle? Múr informácií, ktorý nás obklopuje, nás namiesto do svetla môže zaviesť do tmy, do nevedomia. Kanárikov a iných zajatých vtáčikov kedysi oslepovali, aby krajšie spievali, aby spevom hľadali východisko z tmy. Aj chlapcov kastrovali, aby ich hlas stúpal do výšok, a aby sa nestarali o ostatné. Istý druh duševnej kastrácie znamená aj oslepenie, zahltenie bezvýznamnými a hlúpymi informáciami. Ktoré vlastne nepotrebujeme, ale prijímame ich, aby sme necítili prázdnotu našich životov.
