Úvaha prvá. Minulý týždeň som v istom denníku čítal túto nezvyčajnú správu: "V Ríme istý Maročan prehltol mobil, zachraňovala ho polícia." Policajti neskoro večer obchádzajú rajón, a odrazu vidia na zemi chlapíka v obkľúčení svojich krajanov, ktorý vypľúva krv. Vezmú ho teda, odvezú do nemocnice, a tam mu z hrdla vytiahnu Nokiu.
Vidí sa mi úplne nemysliteľné (okrem reklamy na Nokiu), že by nejaký človek, akokoľvek vyšinutý, mohol prehltnúť mobilný telefón. Denník prináša hypotézu, podľa ktorej sa udalosť stala pri vyrovnávaní si účtov drogových dílerov, a teda je pravdepodobné, že mu niekto vopchal ten mobil do úst nasilu, a nebol to len záchvat maškrtnosti - možno ten potrestaný chlapík telefonoval niekomu niečo, čo nemal.
Kameň v ústach je potupná praktika mafiánskeho pôvodu a zvykli ho vsunúť do hltana mŕtvoly človeka, ktorý prezradil nejaké tajomstvo cudzím ľuďom (existuje aj film Giuseppeho Ferraru s týmto názvom) a vôbec neprekvapuje, že sa preniesol aj na ostatné etnické skupiny - napokon, mafia je taký medzinárodný fenomén, že pred rokmi sa v Moskve ktosi pýtal mojej ruskej tlmočníčky, ako sa povie po taliansky slovo "mafia".
Tentoraz však nejde o kameň, ale o mobilný telefón, a toto sa mi vidí hlboko symbolické. Nová kriminálna vrstva už nie je vidiecka, ale mestská, ovláda technológie, a tak je pochopiteľné, že zavraždený už nie je "zviazaný do kozlíka", ale povedzme "skyborgizovaný". No nielen to, ale vraziť niekomu mobil do úst je ako schmatnúť ho za genitálie, to znamená za to najintímnejšie, čo vlastní, za prirodzenú súčasť jeho fyzična, predĺženie ucha, oka a často aj penisu - ako v tom prípade profesora - telefónneho pedofila. Zadusiť niekoho jeho mobilom je ako zaškrtiť ho vlastnými vnútornosťami.
Úvaha druhá. Istý senátor z víťaznej väčšiny navrhol zrevidovať texty školských učebníc, a domnievam sa, že aj antológií. Už začínam zbierať niektoré úryvky, ktoré sa budú musieť zjaviť v budúcich antológiách. Môj priateľ Diego Marconi ma upozornil na tento nesmierne zaujímavý článok Alexisa de Tocqueville zo skvelej knihy O demokracii v Amerike, skvelej i dnes v mnohých smeroch, hoci bola napísaná pred 173 rokmi. Citujem. "Napriek všetkému sa môže stať, že nadmerná náklonnosť k materiálnym statkom vedie ľudí k tomu, aby sa oddali do rúk prvého mocipána, na ktorého natrafia. V skutočnosti v živote každého demokratického ľudu je to veľmi nebezpečný krok. Keď sa túžba po materiálnom bohatstve vyvíja rýchlejšie než civilizácia a zvyk na pocit slobody, príde chvíľa, v ktorej sa ľudia dajú vliecť a takmer strácajú hlavu pri pohľade na statky, ktoré im idú už-už spadnúť do lona. Myslia len na obohatenie, a vtedy nie sú schopní postrehnúť tenučkú nitku, ktorá spája blahobyt jednotlivca s prosperitou celku. V podobných prípadoch ich ani nebude treba násilím zbaviť práv, ktoré požívajú: radi sa ich zbavia aj sami. (...) Ak sa nejakému schopnému a ambicióznemu jednotlivcovi podarí uchopiť moc v podobnom kritickom momente, nič nebude stáť v ceste akejkoľvek jeho svojvôli. Postačí, ak sa trochu postará o materiálne záujmy, a nikto ho nebude volať na zodpovednosť za ostatné. Nech predovšetkým zabezpečí poriadok! Národ, ktorý nežiada od svojej vlády viac než udržanie poriadku, je už v hĺbke srdca otrocký, je otrokom svojho blahobytu a kedykoľvek sa môže zjaviť človek, ktorý ho zotročí nadobro. Keď sa väčšina občanov chce zaoberať len svojimi vlastnými záležitosťami, menšina pokojne môže uchopiť moc. (...) Nie zriedka teda vídať na rozľahlej svetovej scéne väčšiny reprezentované niekoľkými ľuďmi, ktorí hovoria v mene neprítomného či nepozorného davu, ktorí konajú uprostred všeobecnej nečinnosti a všetko si obrátia podľa svojej vôle: menia zákony, ľubovoľne tyranizujú a šliapu po zvyklostiach, takže nezostáva iné ako s úžasom pozorovať, ako môže veľký ľud padnúť do nehodných rúk."
