ie: vráti sa k prvej verzii hry, ktorú začal písať ešte pred svojím prezidentovaním.
Václav Havel vykonal takýto husársky kúsok. A keď hru vlani dopísal a zdalo sa, že nič už nestojí v ceste, aby sa ocitla na javisku, nastúpila jej anabáza po pražských scénach, až kým nedoputovala cez Národné a Vinohradské divadlo do divadla Archa. Zakotvenie v Arche bolo priam symbolické. V budove Na Poříčí sídlilo pred vojnou slávne Déčko avantgardného režiséra E. F. Buriana, kam v roku 1940 nastúpil ako Burianov asistent mladý Alfréd Radok. Po roku nacisti divadlo zlikvidovali a Buriana poslali do koncentráku.
Kruh sa uzavrel
V roku 1959 mladý muž menom Václav Havel nastúpil ako javiskový technik, čiže kulisár do Městkých divadel pražských. K súborom združeným v tomto konglomeráte patrilo aj Divadlo ABC, šéfoval mu Jan Werich. A práve Jan Werich prijal mladého Havla do svojho divadla, kde bol vtedy úspešným režisérom Alfréd Radok z bývalého Burianovho Déčka. Ten okamžite rozpoznal talent mladého kulisárka - a tak bývalý Burianov asistent urobil tentoraz svojho asistenta práve z neho. Havel Radokovi asistoval pri inscenáciách Švédska zápalka a Zlodejka z mesta Londýna. O rok odišiel Václav Havel do Divadla Na zábradlí, kde sa začala jeho slávna éra svetového dramatika; v Československu sa však po ôsmich rokoch skončila, vo svete nie. Václav Havel sa po okupácii ocitol "na voľnej nohe", počas komunistickej normalizácie niekoľkokrát ako politický väzeň na "nevoľnej nohe". Doma bol zakázaným autorom.
V jeseni 1968 emigroval do Švédska režisér Alfréd Radok, s Václavom Havlom si už mohli iba písať. Václav Havel nesmel z ČSSR vycestovať, Alfréd Radok sem nesmel pricestovať. V roku 1976 sa ocitol Alfréd Radok vo Viedni, v Burgtheatri mal začať skúšať Havlove jednoaktovky Audiencia a Vernisáž. V apríli však náhle zomrel na infarkt, premiéra sa nekonala.
Syn zosnulého režiséra David Radok debutoval krátko po otcovej smrti ako operný režisér v Göteborgu. Po páde komunizmu, už slávny a oceňovaný, vrátil sa do Prahy. A tu teraz symbolicky nadviazal na poslednú nedokončenú prácu svojho otca: pred týždňom ako režisér uviedol svetovú premiéru Havlovej hry Odcházení; práve tej, ktorú autor nestihol v roku 1988 dopísať, lebo začal písať dejiny.
Premiéra sa uskutočnila v pražskom divadle Archa, v tej istej budove Na Poříčí, kde slávnemu E. F. Burianovi pred vojnou asistoval Davidov otec Alfréd, ktorý kedysi vo Werichovom ABC zaúčal do divadelného "remesla" mladého Václava Havla. Kruh sa uzavrel. A Václav Havel konečne po dlhých štyridsiatich rokoch mohol osobne spolupracovať na svetovej premiére svojej hry. Doma sa jeho hry hrať nesmeli a do zahraničia nesmel on. Na jedinej domácej premiére však predsa len za tých dlhých štyridsať rokov autor bol. Vtedy, keď jeho priateľ a kulisák Andrej Krob s amatérskym Divadlom na tahu naštudoval Havlovu Žobrácku operu, prenajal si miestnosť v hostinci U Čelikovských v obci Horní Počernice neďaleko Prahy a súkromne v novembri 1975 tam pozval autora i jeho priateľov. Akýmsi zázrakom sa eštebáci o premiére dozvedeli, až keď bolo po všetkom. Mnohých divákov potom vyhodili zo zamestnania, zrekvirovali im pasy a amatérsky súbor Divadla na tahu zrušili.
Na svoj účet
Aká teda hra Odcházení takmer dopísaná ešte v roku 1988 vlastne je? Nie je to nudná "starina" spred dvadsiatich rokov? Nie je záujem o ňu vyprovokovaný médiami iba vďaka nevšedným osudom autora? Zmenil či nezmenil Václav Havel svoj charakteristický rukopis? O čom vlastne píše? O sebe? O Klausovi? O svojej manželke? A bude tam jeho Dáša hrať? Bude? Nebude? - Ach, napokon nebude?! Čo je za tým?
To všetko boli mastné sústa pre médiá, bohužiaľ, nielen bulvárne. V očiach mnohých normálnych divákov hru vopred dehonestovali. Svoju polievočku si prihriali húfy autorových politických nepriateľov, internetových anonymov a zatuchnutých závistlivcov.
Odcházení je, samozrejme, aj o nich: či už o mediálnych dravcoch bažiacich po senzáciách, či o politických machiavellistoch, ktorí rýchlo vymenili ideologické floskuly "historického materializmu" za trhové frázy o hodnotách výlučne materiálnych, o šikovných zákulisných manipulátoroch, čo si sprivatizovali políciu i mafiu, vládu i opozíciu. A v centre toho ľudského zverinca sa potáca Kancelár, ktorý musí opustiť svoj post a odísť... Lenže kam? Zatiaľ má iba jedinú istotu: čoskoro ho vysťahujú z vládnej vily. Je to zrejme jeden z tých vymierajúcich a nepraktických idealistov, čo si nenahrabali na vlastnú strechu nad hlavou. Postupne ho opúšťajú doteraz blízki muži i ženy, spolupracovníci i obdivovateľky a on priamo úmerne s ľahostajnosťou okolia opúšťa svoje vratké zásady, až kým napokon neprijme nový post: stáva sa tajomníkom tajomníka budúceho Kancelára, ktorý sa už udomácňuje v "jeho" vládnej vile i funkcii. A svoj pád na dno si náš nešťastník bravúrne vyhodnotí ako víťazstvo.
Odcházení je, pravdaže, aj hra autobiografická, podobne ako boli autobiografické Havlove hry Audiencia, Vernisáž, Protest, Largo desolato.
Lenže tak ako tam, ani tu autor nenarieka nad protagonistom hry - teda pre mnohých "nad sebou" - práve naopak: konanie a výroky nešťastného a nemožného Kancelára autor ironicky komentuje poznámkami, ktoré prerušujú hru; a tie poznámky nahral Václav Havel osobne. Svojím hlasom nielenže komentuje činy odchádzajúceho Kancelára, ale komentuje a ironizuje aj sám seba ako autora, svoje vlastné omyly i záľuby. Otvorene vraví o tom, čo má v divadle rád, čomu nevie odolať, ale aj o tom, s čím si nevie poradiť, kedy a prečo je ako autor bezradný. Skrátka, dáva nám nazrieť do svojej "dramatickej kuchyne", tak ako nám prostredníctvom kamery filmového dokumentaristu Kouteckého umožnil počas desiatich rokov nazerať do svojho súkromného i "prezidentského" života; a výsledok - film Občan Havel - je ozaj neobyčajný, jedinečný, otvorený a zábavný.
