Príbeh o pol miliarde korún, ktoré na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu musí zaplatiť ministerstvo vnútra firme sídliacej v Londýne, je jednoduchý, zvláštny aj zaujímavý. Rozhodnutie súdu je potrebné rešpektovať, to však neznamená, že o ňom nemožno diskutovať. Dôležité preto nie sú názvy ani mená, ale spôsoby a nastavený systém.
Jednoduchosť v príbehu je v zaužívaných zvykoch. Na jeho začiatku bola zadlženosť súkromnej firmy, ktorá nesplácala bankový úver. Splácal ho teda ručiteľ a svoje peniaze následne žiadal od firmy. Vtedy na jej požiadanie zasiahol minister vnútra, ktorý napísal ručiteľovi list. Jeho podstatou bolo, že ministerstvo bude firme dávať minimálne 80 miliónov ročne počas niekoľkých rokov. Takže ručiteľ sa nemusí a nemá o svoje peniaze báť.
Nový pohľad
Po výmene ministra sa zmenil aj pohľad na užitočnosť firmy. Ministerstvo platiť odmietlo a spor sa po rokoch dostal až na Najvyšší súd. Ten súhlasil s rozhodnutím krajského súdu, podľa ktorého ministerstvo vnútra malo firme peniaze zaplatiť, lebo sa tak minister písomne zaviazal.
Zvláštnosť spočíva vo faktoch. Tým napríklad je, že minister vnútra sa v roku 1998 síce „zaviazal“, že v roku 1999 dá firme najmenej 80 miliónov korún a „garantoval“, že príspevok minimálne v rovnakej sume jej vyplatí aj v rokoch 2000 až 2003. Ale s dvomi podmienkami - po prvé, že mu zostane rozhodovacia právomoc. Po druhé, že firma bude vykonávať prácu v rozsahu ako do a v roku 1998.
List bol kľúčový. Iba na jeho základe Najvyšší súd potvrdil, že ministerstvo musí peniaze firme vyplatiť. Za tri roky 240 miliónov korún, zvyšok je príslušenstvo. V roku 2002 totiž prišlo k zmene predpisov, čím bola naplnená prvá podmienka na zastavenie toku peňazí.
