Je naozaj zvláštne, ako nebadane sa niektoré skvelé výdobytky vytrácajú z nášho života. Ešte donedávna bola privátna sféra v Nemecku posvätná, dokonca do takej miery, že štátu ani nenapadlo uvažovať o tom, že by svojim občanom predpisoval, či si smú v obývačkách s maloletými deťmi pripiť, alebo nie. A tak si každý slobodne upíjal, telefonoval a surfoval po internete. Kým sa nespustil boj proti terorizmu.
Bezpečnosť si treba zabezpečiť
Útokom na dvojičky sa ponímanie súkromia zmenilo. Mnohí sa prestali cítiť bezpečne a tí, ktorí sa bezpečne cítili, boli presviedčaní o tom, že by sa tak cítiť nemali. Spustila sa výuka o hrozbách terorizmu a o potrebách čeliť mu. Nemecké ministerstvo vnútra malo niekoľko nápadov, ako dôkladnejšie sledovať tisíce podozrivých a vytrvalo prekrikovalo námietky odborníkov na ochranu dát a súkromia. Napokon sa podarilo, čo sa podariť muselo. Nemci žijú bezpečnejšie a menej privátne.
Ale človek je tvor prispôsobivý a bolo dokonca obdobie, keď Nemci pri telefonovaní s priateľmi zdravili z recesie nielen volaného, ale aj „Wolfganga“, pre prípad, že by tiež počúval. Wolfgang Schäuble je totiž nemecký minister vnútra. Z odpočúvania, špehovania škodlivých indivíduí sa stala vo vedomí Nemcov normálnosť, a keďže nikto presne nevedel, ako sa škodlivci definujú, rátalo sa s najhorším. Zodpovední politici hororové scenáre dlho odmietali. Žiadne celoplošné tunelovanie súkromia nehrozí, tvrdili, ako keby nevedeli, že každý kameň hodený do pokojných vôd musí okolo seba vrhať i kruhy.
Nepriateľ číha všade
