Potápačský zvon opísal už Aristoteles. V rokoch okolo 1600 s ním experimentovali, bol to vynález podvodnej ulity pre človeka.
Pionieri potápania mali na hľadanie pokladov iba malý kúsok dna a zo dňa vôbec nič.
Ak sa taká ulita nešikovne prevrátila, bola z toho iba bublina. Horizont sa navždy stratil, životné úspory dôverčivých pohltil.
Potápačské zvony nútili fantáziou obdarených technikov vymýšľať podmorské obydlia, ba celé sídliská.
A tie sú dnes skutočnosťou, rozrastajú sa čoraz agresívnejšie, ibaže nie pod hladinou, ale na suchu, najčastejšie na predmestiach.
Sídliská potápačských zvonov, za vysokými múrmi s ostnatými drôtmi sme po prvý raz videli v Lime, ale sú i vo Varšave, pri Moskve i na Slovensku.
Princíp je jednoduchý, chrániť si akokoľvek nadobudnutý majetok. Už desať rokov po otvorení hraníc si presvedčení vyznávači mamonu opäť obohnali obydlia vysokými múrmi s pichľavým drôtom, našťastie iba pre seba, aby sa chránili pred inými žralokmi.
Bohatší z bohatších sa zaslepene uzatvorili do sídlisk, ktorých súkromie je skromné, aby som nepovedal chudobné.
Byť bohatým má nepochybne výhody.
S majetkom možno nakladať i rozumne, podporovať, napríklad tých, ktorí nemajú, aby podporovali seba samých. Podporovanie, rozdeľovanie, na čo dať, na čo nie, možnosť vybrať si, rozhodnúť sa, môže byť alternatívou k rýchlo vydýchateľným priestorom. Vždy lepšie, ako byť zavretý v lágri spolu s inými bohatstvom postihnutými.
