O tom, že politika nie je o hodnotách, ale o záujmoch, presviedčajú občanov všetci predsedovia vlád. Výnimkou, ktorá toto pravidlo potvrdzuje, sú materiálne hodnoty verejných funkcionárov.
Pán Štefan Horváth z Banskej Bystrice je zrejme uvedomelý občan. Napokon, ako zamestnanec tamojšieho mestského úradu by takým podľa nepísaných pravidiel aj mal byť. Jeho prítulnosť ku koalícii Smer-SNS, ktorej je nominantom v komisii pre zdravotníctvo a sociálne veci, by tiež mala uvádzať istú dávku nie ľahostajnosti, ale angažovanosti sa vo veciach verejných. Čo je nepochybne správne.
Do poslancov iba chlebom
Pán Horváth urobil pre dobrú správu vecí verejných oveľa viac, ako si azda myslel, že urobí. Jeho počin je vskutku prelomový aj nasledovaniahodný. A to bez akejkoľvek irónie. Zamotal totiž politikom bez ohľadu na ich stranícke tričká hlavy tak, že - ľudovo povedané - zrazu nevedia, kam z konopí. Podaním podnetu na preskúmanie majetku poslanca Ivana Mikloša urobil rázny a rukolapný koniec všetkým ich doterajším rečiam a nezáujmu zmeniť pravidlá podávania majetkových priznaní. Čím viac bude takýchto podaní, tým viac sa ukáže bezzubosť príslušného ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov. A zbytočnosť parlamentného výboru pre nezlučiteľnosť funkcií.
Nielen výbor, ale ani poslanci vládnej koalície si s podaním nevedia rady. V podstate nie je ani jasné, či sa majú a môžu podnetom podrobnejšie zaoberať, akým spôsobom a s akým záverom. To nie je otázka iba praktická, ale hlavne politická. Nateraz je podanie iba na Mikloša, ale čo ak príde aj na Jána Slotu, Vladimíra Mečiara, Pavla Pašku či, nebodaj, rovno Roberta Fica? Prijatie a rozlúsknutie jedného a odmietnutie druhého podnetu je nevysvetliteľné, a to aj pri plnom uvedomení si bezhraničnej fantázie poslancov súčasnej koalície. V parlamente neplatí zásada kto do poslanca kameňom, on do neho chlebom. A už vôbec nie, kto do neho kameňom, on do neho ešte väčším. Úzus je jasný - do poslancov možno iba chlebom. Ak vôbec.
