Lenže slová v každom jazyku majú okrem svojej zvukovej a písanej podoby aj podobu viac alebo menej určitej predstavy. Prirodzene, predstava skrývajúca sa za hociktoré slovo nemusí mať nič spoločné s jeho väčšinovým výkladom. Preto sa slovo môže používať donekonečna a v rôznych spojeniach vytvárať nespočetné variácie, s rozmanitými pocitmi malebnosti. Žiaden výklad slova nemôže vymiesť z čitateľa jeho vlastnú predstavu. Preto čitateľa s veľkou predstavivosťou možno považovať za toho kvalitnejšieho partnera spisovateľa. Pre literatúru samotnú je preto potešiteľný ani nie tak počet spisovateľov ako počet dobrých čitateľov. Čitateľov, ktorí za napísaným slovom cítia alebo priam vidia bohatý svet a spolu s autorovým úsilím dotvárajú literárne dielo nielen podľa autorovej, ale aj podľa čitateľovej osobitosti.
V poslednom čase sa v našom jazyku, ale aj v literatúre celkom pohodlne usalašila nevídaná vulgarizácia jazyka. Sme jej svedkami v médiách, u politikov, umelcov, všade naokolo, a nezdá sa, žeby sa ju niekto chystal odpratať. Jednak preto, že vulgarizácia jazyka sa stala trendom aj medzi inak slušnými ľuďmi a jednak preto, že ako slušní ľudia sa „predsa nebudeme zosmiešňovať dvíhaním varovného prsta“.
Všetci sa tvárime, že je to úloha niekoho iného. A opäť je tu stará slovenská úloha: odkiaľže toho niekoho iného vziať? Nuž, keďže sa nezjavuje, tak je možno užitočné pripomenúť zopár čakajúcich rizík. Poďme aspoň k tým jemnejším, ako je deformácia slovných významov, splošťovanie jazyka, jeho ochudobňovanie nielen v podobe písaného textu, ale najmä jeho živej podoby.
