Zle som si vybral. Celý čas mi nešlo o peniaze, ale len o dobrú vec a o to, aby ma niečo bavilo, a teraz, keď mi o peniaze začalo ísť, som zistil, že som úplne mimo oblastí, v ktorých sa dá zarobiť veľa peňazí za málo muziky. A to som ešte schopný si oveľa viac zarobiť remeslom ako tým, čo som vyštudoval, čiže písaním. Neviem, či je to absurdné, či smutné, či aké, no určite to je pravdivé. Neviem, možno som lepší remeselník ako spisovateľ, no ak to tak je, tak je to smutné, lebo ani remeselník nie som nejaký úplne úžasný. Už viem, že ak niekto hovorí, že mu nejde o peniaze a že k nim nemá vzťah, tak ich v skutočnosti nepotrebuje, lebo má buď dosť veľký zárobok a je sám, alebo ho živia rodičia, či niekto iný.
Nikdy som nemal bunky na pozorovanie, čo koľko stojí a na zratúvanie mesačných výdavkov, no a zrazu to ide. Keď je človek pritlačený, tak ide všetko. Ešte som síce nezačal používať kalkulačku a moje výpočty sa pohybujú v rádoch stoviek, ale stĺpce na papieri sa utešene hromadia. Lieskové oriešky už kupovať nebudem, zato ovsených vločiek treba nakúpiť celú hromadu. Žiadne sladkosti, žiadne jogurty.
Rudo mi poslal fotku, na ktorej zhrabávam zo stola drobné mince do ruky a pripísal k nej jediné slovo: "Hamoun."
Totiž, aby som vysvetlil celý tento úvod, kúpili sme dom na lazoch. "Ak máš dlhy na dva roky, tak to si ešte šťastný človek," povedal Pedro a mal pravdu. Som šťastný aj vďaka tomu, že máme konečne vlastný dom na neuveriteľnom mieste a že konečne budem bývať a robiť na svojom. Konečne, v Kristových rokoch, po ôsmich rokoch túlania sa z miesta na miesto. "Sloboda je mať domov, kam sa môžeš vrátiť," hovorí sa v Slávnosti v botanickej záhrade a je to mimoriadne pekná myšlienka. Súvisí s biblickým "utečencom a štvancom budeš na zemi". Štvancom bez domova. Čiže bez slobody.
