Prečo neďaleko barmského pobrežia kotvia s nákladom potravín a ďalších dôležitostí pre obete cyklónu Nagris francúzske, britské a americké vojenské lode, ale nie lode čínske či malajzijské? Prečo je Združenie národov juhovýchodnej Ázie (ASEAN) také pomalé a slabé vo svojej reakcii na prírodnú pohromu, ktorá spustošila jedného z jeho členov?
Francúzska štátna tajomníčka pre ľudské práva Rama Yadeová vyhlásila, že voči Barme by sa mal uplatniť princíp "zodpovednosti za ochranu" Organizácie spojených národov, v prípade potreby silou. Malajzijský opozičný vodca Lim Kit Siang zas povedal, že nečinnosť ázijských krajín "vytvára skľučujúci obrázok všetkých členov a vlád tohto združenia. Nemôžu urobiť nič viac."
Sú teda Európania a Američania jednoducho súcitnejší než Ázijci?
To sa vzhľadom na historické svedectvá o šialených bojoch a často brutálnom imperializme Západu nezdá pravdepodobné. Navyše, to, ako sa obyčajní ľudia ponáhľali pomáhať obetiam zemetrasenia v Sečuáne, bolo veľmi impozantné, rovnako ako spontánne úsilie v Barme pomôcť spoluobčanom. Na druhej strane, armáda robila veľmi málo. Budhizmus zdôrazňuje zľutovanie a súcit, nemenej ako kresťanstvo. Ľahostajnosť k utrpeniu nie je súčasťou žiadnej ázijskej kultúry.
Ani jediný z ázijských členov nesúhlasil, keď Valné zhromaždenie OSN roku 1948 prijalo Všeobecnú deklaráciu ľudských práv. Deklarácia vyhlásila, že "uznanie prirodzenej dôstojnosti rovných a neodcudziteľných práv členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru vo svete".
Môžu sa však vyskytovať kultúrne odlišnosti v chápaní toho, ako by sa mal súcit uplatňovať. Ideál všeobecnej rovnosti a práv naozaj za mnohé vďačí dejinám západnej civilizácie, od Sokratovej "prirodzenej spravodlivosti" cez kresťanstvo až po francúzsku Deklaráciu práv človeka a občana. Západné národy síce vždy nekonali v súlade so svojimi univerzalistickými ideálmi, ale v modernej ére vybudovali inštitúcie na ich presadzovanie, v Európe aj mimo nej. Nijaká celoázijská inštitúcia na ochranu ľudských práv Ázijcov, tobôž ľudstva, zatiaľ neexistuje.
Ba čo viac, Číňania a ďalší Ázijci často kritizujú Západ, že ľudské práva zneužíva na legitimizáciu vnucovania "západných hodnôt" bývalým koloniálnym poddaným. Samozrejme, takéto obvinenia sú časté v autokraciách, ktorých vládcovia a ich obhajcovia považujú myšlienku všeobecných ľudských práv za ohrozenie svojho mocenského monopolu. Iba na autokratov sa však nedôvera k univerzalizmu v Ázii neobmedzuje.
V mnohých ázijských krajinách láskavosť nevyhnutne vytvára záväzok, čo je snáď dôvod, prečo sa ľudia niekedy nechcú starať do problémov iného. Je povinnosťou postarať sa o rodinu, priateľov, ba aj o svojich krajanov. Ale myšlienka všeobecnej dobročinnosti je príliš abstraktná a zaváňa oným typom nepríjemného zasahovania, ktoré na Východe až priveľmi dlho praktizovali západní imperialisti a kresťanskí misionári, ktorí im šli v pätách.
