Sobota
A ja som ešte stále v Kábule. Nedarí sa mi odletieť. Neformálne odetý chlapík, ležérne opretý o okienko s nápisom check in, mi oznamuje, že môj let je zrušený. Zrušili ho pre prašnú búrku? Z bezpečnostných dôvodov? Nie. Tentoraz je to preto, lebo nemám kartičku potvrdzujúcu, že som cudzinec. To je jedno, že mi ju pri príchode nikto nenúkal, neprikázal vyplniť. Kým ju neprinesiem spolu s pečiatkou ministerstva vnútra, nemôžem odcestovať. Takže môj let nie je zrušený. To iba ja som zrušený. Ostávať by som však nemal. Platnosť víza mi vyprší. Chytá sa ma zúfalá zúrivosť. Ibaže by... Bakshis, bakshis, mister friend. Počúvol som ten tajomný hlas. Kým som držal v ruke palubenku, rozdal som päťdesiat dolárov. Bakshis, bakshis, mister friend! Ale už letím.
Piatok
V piatok nikto nepracuje. Okrem obchodníkov. Ale obchod nie je práca. Obchod je hobby. Pracujú napríklad aj policajti. Aj to tipujem na hobby. Sú ozbrojení po zuby, ale namiesto toho, aby dopravu riadili, stoja uprostred križovatky, nečitateľne mávajú rukami, vreštia do megafónov, pískajú na píšťalkách a zavadzajú. Jediné, čo sa z toho dá pochopiť, je poznanie, že treba čo najskôr zmiznúť.
Shomalské pláne - predmestie Kábulu. Popri ceste roľnícke usadlosti. Hlavne vinohradnícke. Vysoké múry z nepálených tehál. Iné uťapkané z kameňa, blata, tŕstia. Na stenách domov je bielou farbou namaľovaná "fajka". Odfajknuté znamená odmínované. Kadiaľ odmínovači ešte neprešli, je pôda vedľa cesty označená červenými kameňmi. Cintoríny sú len také návršia s končistými kameňmi pichnutými do zeme. Pútnické miesta, pamätníky svätcom a hrdinom natreté na modro a opatrené zelenými vlajočkami. Cestu každých sto metrov pretína potok, riečka, rieka. Voda sa náhli. Do Pakistanu. Aj preto Afganci nemajú Pakistan v láske. Aj pre iné. Už vyše sto rokov sa bijú o hranicu. Bijú sa o ňu, odkedy ju vytýčili.
Na ceste naháňačka - kto nepredbieha, akoby ani nežil. Samozrejme, treba trúbiť! Nie len tak, že trúbiť, ale truuuuuuuuubiiiiiiiiiť!!!! Viem si predstaviť, že mudžahedín si kúpi auto bez bŕzd. Ale bez klaksónu nikdy!
Tesne pred mestom Charikar desiatky vrakov tankov z bojov za posledných dvadsaťpäť rokov. Najviac sovietskych, alebo teda ruských, ako tu oni hovoria.
Prvá zastávka má nádherné meno - Jarný kvet. Tam, kde vodu predsa len vedia usmerniť, je krajina veselá, zelená, úrodná. Popri ceste storočné moruše, ovešané deťmi tak husto ako práve dozrievajúcimi plodmi. Trávnatá lúka asi osemdesiat kilometrov od Kábulu. Vo sviatočné dni sa mešťania chodia vyjašiť práve sem. Kedysi sa dalo aj inde, ale rozbombardovali sme si to, usmejú sa a odvedú reč inam. Jazdia na koňoch, somárikoch, motorkách. Radostne strieľajú do vzduchu. Kúpu sa v rieke. Jedia pečené ryby, kebab, pijú čaj. Idylka. Ženy - tie majú dovolené prizerať sa. V tom najlepšom prípade. Ale aj to je pokrok. Za Talibanu ženy sedeli doma.
A propos Taliban - pri tejto téme je spomienkový optimizmus Afgancov o čosi opatrnejší než pri Rusoch. Možno preto, lebo to nebolo tak dávno. Možno preto, že to bolo predsa len o čosi desivejšie, než si vieme predstaviť. V krajine nebola žiadna kriminalita, pokojne vám povedia miestni. Ale kto by už kradol, a s ukradnutým utekal, keď bezpečne vie, že keď ho dolapia, odseknú mu obe ruky a obe nohy? A palicovalo sa aj za to, keď niekoho pristihli, že pozerá v telke futbal namiesto toho, aby sa prizeral verejnej exekúcii. A ukážu vám tmavé šmuhy na ramenách. Za menšie priestupky boli hriešnici vyplácaní hrubým káblom. Za nedodržanie zatváracej doby v obchode v čase modlitieb bolo dvadsať úderov.
Záhada čudného svetla odhalená. V noci konečne naozaj pršalo. Ráno bolo zrazu iné. Normálne. Hory na horizonte bolo vidno úplne zreteľne. Čudné kábulské svetlo má na svedomí prach. Všadeprítomný. Preň vyzerá krajina ako za mliečnym sklom.
Obed som absolvoval zrolovaný ako zavináč. Na koberci. V reštaurácii bez jedinej stoličky. Kabuli - ryža s hrozienkami a varenou baraninou, smažené rybky a kebab. Plus nan - čapatý chlieb. K tomu zelený čaj. Najviac sa ušlo žobrákom. Bolo oveľa jednoduchšie dať im voľačo, než znášať upreté pohľady ich čierno-čiernych očí a bosorácke hundranie.
Kto chce udrieť na Kábul, musí sa prebiť cez Solang. Cesta sa skromne plazí po zrázoch na jej pravom brehu. Údolím štverajúcim sa k priesmyku sa valí rieka taká dravá, že postaviť sa jej do cesty zatiaľ nikomu ani len nenapadlo. Jediným zužitkovaním jej vody sú umelé gejzíry tryskajúce do výšky trojposchodového domu. Stačí jeden koniec hadice vložiť do rieky a vztlak vody už zariadi ostatné. Z hadice neustále strieka krištáľovopriezračná ľadová voda. Polieva miniatúrne políčka, umýva autá, naháňa malé deti. Väčší chalani sa v nej kúpu ako lastovičky vo fontáne. Aj lastovičky sa v nej kúpu. Čierno-biele, elegantné a čiperné ako dievčatá cestou zo školy. Biela šatka, čierne šaty, frnk sem - frnk tam. Len aby som už bola doma.
Cesta naspäť bola príjemná. Všeobecné predbiehanie dosiahlo vrchol pred vjazdom do Kábulu. Autá valiace sa z piknikov a návštev príbuzných na vidieku sa ako rieka v delte rozliali do pätnástich prúdov. Predbiehanie, trúbenie, pokriky. Policajti kontrolujú. V tej trme-vrme by im prekĺzol aj Usáma na ťave a s obetným baránkom na pleciach.
Za checkpointom stoja autá smerujúce von z mesta odstavené na kraji cesty. Vodiči oddychujú v prachu pri ceste. Zmierili sa so skutočnosťou, že toto nie je čas na odchádzanie z mesta. Z mesta sa odchádza ráno. Podvečer sa do neho predsa vracia. V uliciach Kábulu posedávajú muži. Na každej voľnej ploche.
