"Petržalka je územie, kde čas nehrá rolu," klame rozprávačka hneď na začiatku svojho rozprávania. Pretože práve čas je hlavný aktér nielen tohto miesta-mesta, ale aj postáv, ktoré sa v ňom pohybujú.
Hoci tam chodia najmä spávať - každý sám i pospolu, pričom sa obe možnosti nevylučujú. Na začiatku môžeme iba tušiť, čo je nám na konci jasné: čas preplynie týmto príbehom, aby z detí urobil dospelých a z dospelých starých, čiže opäť deti. Tie postavy majú väčšinou falošné, exkluzívne znejúce mená. Dve najdôležitejšie sa volajú Elza a Ian. Keby sme chceli byť zlomyseľní, povedali by sme, že už z diaľky signalizujú, že ide o slovenskú prózu, pretože slovenskú prózu spoznáte najmä podľa cudzo znejúcich mien.
Ozvučené bytosti
Elza je protagonistka príbehu (svojho) i príbehov (cudzích, ktoré si právom rozprávačky privlastňuje). Vyhradila si právo komentovať dianie okolo kategorickými súdmi: "V petržalských bytoch hrajú a rozprávajú všetky steny." Alebo: "Holé lebky sú znamienkom nekrofílie." Či: "Mesto, ktorým preteká rieka, stačí otráviť na dvakrát." A ešte: "Noviny sú padací most." A ďalej: "Slováci sú moderný národ, stále ich to ženie do ulíc a podnikov." Niekedy sa stretnú dva takéto kategorické súdy a oba tvrdia, že práve on neklame. Jeden tvrdí: "Jediné, čo sa na tejto planéte skutočne pohybuje, sú kvapky potu." A ďalší mu odporuje: "Jediné, čo sa na tejto planéte pohybuje, sú titulky." Takže pri nich nejde o overiteľnosť a pravdu, ale o krásu vety. Lebo je to pekné, aj keď to nie je pravda. Pretože pravda dnes nikoho nezaujíma. Je to banalita, ktorá na nás dolieha ako otravná ťarcha. Nie je v nej nič exkluzívne ani exotické. To vedia všetci, ktorí ako komparz zaľudnili tento príbeh: dievčina odchovaná na pornofilmoch, petržalskí muezíni, lievance, zlatoústa Rebeka, obludy, deti, ktoré svojich sploditeľov nazývajú kokotirodičia, CarlSolomon, Figu-Li, čínska spisovateľka (bez gaštanových koní). Sú to ozvučené bytosti, ktoré pre seba, ale tak, aby ich bolo počuť aj do okolia, hovoria, formulujú, hodnotia, glosujú, pretvárajú staré slová a vytvárajú nové: žúr je bývalý flám, ktorý sa zmenil na žúrku...
Postavy sú ako Alica v Zázračne a Zazrkadlí, zakaždým im vyjde z úst niečo iné, ako chcú povedať. Elza chce vysloviť Kurnik a povie Kurvy, namiesto Hotovo povie Hovädo, starena, jedna z oblúd, ktorá na chodník chce napísať Prežitie, napíše Prešitie, mama chce pochváliť svojho syna, že je Svižný a povie Švihlý. Deformovaná reč je odrazom pokriveného sveta, ktorý spätne deformuje.
Ale nielen slová sú iné. Aj "Smiech je len iným druhom Háááá." A miesta: Café Vienna je Café Hyena. Rockland je psychiatria. Petržalka je Atlantída a myseľ má svoje štvrte, svoju Petržalku. Všetko je iné, ako je, alebo sa zdá. Ľudia z toho príbehu neustále unikajú a utekajú, premiestňujú sa ako oná dcéra, ktorá v Londýne či "tu" robí to isté: fetuje. Utekajú, unikajú... Nemotivovane, bezdôvodne, ako postavy z filmov. "Utekajú a kričia, ale vy im nedržíte palce. Ani vrahom, ani obetiam, ani policajtom. Je vám to fuk. Len nech sa to už konečne nejako skončí." Lebo je to film. Lebo je to reklama. Lebo sú to správy v televízii.
Len pochodovanie
Rozprávačka Elza je na hrane, na hranici. Medzi sebou a sebou. Nechce žiť zúfalý život, ktorý sa volá pochodovanie. Ešte aj vysedávanie v nóbl reštauráciách je pochodovanie. Ešte aj milovanie ("Ako Židia schovaní v nejakej pivnici.") je pochodovanie. Elza plače: "Ja nechcem pochodovať. Nechcem už ďalej pochodovať. Celý život len pochodujem!... Peši alebo v taxíku. Človek aj tak furt len pochoduje." Elza odmieta pochodovať. Jej telo potrebuje iný pohyb: chôdzu, túlanie, odprevádzanie. Alebo, ešte ostrejšie a zúfalejšie: "Miesto po chodníku by radšej chodila po stredovej čiare medzi vozmi." Elza sa pustila po tej čiare, míňajú ju spomienky i predtuchy, dni a sny. Pri takom premiestňovaní dešifrujete sprisahanie vášho mesta. Chodci v meste sú platení, lebo robia živú, pohybujúcu sa atrapu veľkomestského ruchu. Čierni muži s belostnými porcelánovými tvárami majú v rukách bejzbalové palice. Mesto žije svoje sci-fi. Postavy na uliciach kopírujú scény z filmov. Virtuálna vizualita sa prelieva do reality. Reality?
