dá len tak, ako sa dá“, a plahočí sa ďalej.
Skoro by aj človek uveril, že je to tak, že sa proti tomu nedá postaviť, nedá nič robiť, keby sa občas neobjavil vždy akýsi Osamelý bojovník, ktorý sa vrhne voči mocenskému aparátu aj za cenu úplného outsiderstva, výsmechu a dokonca aj fyzických útokov na jeho osobu.
Spomeňme si na Róberta Krajňáka, ktorý v časoch paranoidného mečiarizmu inicioval petíciu za odstúpenie Vladimíra Mečiara, dočkal sa za to prenasledovania a fyzických vyhrážok a úplného finančného zruinovania svojich podnikateľských aktivít. Alebo si spomeňme na Martina Kleina, novinára, ktorý rozdúchal kauzu „eštebák Sokol“ svojím hanlivým pamfletom na arcibiskupa v duchu Larryho Flinta, dočkal sa za to akejsi aureoly blázna (akoby blázon nemohol byť ten, ktorý povie pravdu), dočkal sa opovržlivého mlčania v novinárskych kruhoch, žaloby, a podobne ako Krajňák nekonečného čakania na výsledok európskeho súdu, ktorý síce obom dal za pravdu, ale v porovnaní s príkoriami, ktoré zažili, je ich odškodnenie čistá symbolika. A udialo sa už samozrejme v tichosti, bez podpory médií.
