Reduta je umiestnená na Zelnom trhu, kde od rána rozmiestnia stánky so zeleninou a ovocím a doobeda tam fičí čulý obchodný ruch. A ja som sa stal súčasťou toho každodenného rituálu brnianskeho meštiaka, čo si ide kúpiť s košíkom v ruke niečo pod zub. Sedel som pred redutou v reštauračnej záhradke v kresielku a užíval si priazeň Brňanov. Zastavovali sa pri mne ľudia a ako u nás na dedine, prihovorili sa, predstavili a ako ináč, aj sa mi posťažovali. Zaujímavé, mladí, tí sa nesťažujú (možno nevedia, čo ich ešte čaká), ale staršie generácie majú toho veľa na srdci a krivdy sa sypú jedna za druhou. Počúvam tie sťažnosti a je mi akosi ľahšie pri srdci, že nie som na tom najhoršie.
Vyvrcholením týchto rozhovorov bol milý starček, mal vyše 90, čo mi počas polhodiny vyrozprával celý život, ako mu všetci okolo vymreli, zostal sám a ako musí chodiť nakupovať, lebo žije doma so ženou, z ktorej sa vykľula fašistka, ktorá ho aj v decembri posiela po jahody. Starý pán sa pozrel na hodinky bez okuliarov a hovorí: „Pane Labudo, to se mi už dlouho nestalo, aby mně tak trpělivě někdo poslouchal, počkejte chviličku,“ odbehol a o chvíľu sa vrátil s košíkom plným jahôd a so slovami, „když můžu posluhovat fašistce, proč bych nemohl obsloužit tak milého, trpělivého člověka, jakým jste vy, pane Labudo!“
