teológiu a latinskoamerickú teológiu oslobodenia.
V Európe ostnaté drôty Osvienčimu a gulagu spochybnili dovtedajšiu nevinnú a nie nebezpečnú teologickú i filozofickú reč. Krutá dejinná skúsenosť koncentračných a pracovných táborov viedla niektorých teológov k prehodnoteniu dovtedajšieho myslenia, k premene reči o Bohu i človeku, reči o dejinách a podobne, čo vyústilo do novej myšlienkovej línie.
Miera a sila tragédií a utrpení dvadsiateho storočia sa k nám však naďalej prihovára ako výzva. Teológ i filozof dnes stoja pred náročnou úlohou: odpovedať na základné a kľúčové otázky človeka, nie však doterajším, tradičným spôsobom, ale novým, dotknutým bolesťami dejín, ale zároveň i reflexiou nad dnešným, moderným svetom.
Ľudské dejiny sme až pridlho vnímali ako dejiny víťazov; po skúsenostiach ostnatých drôtov, ale aj po balkánskych i mnohých podobných skúsenostiach ich musíme omnoho viac vnímať ako dejiny porazených, ako príbeh utrpenia. Osvienčim neznamenal koniec teológie ani koniec filozofie; znamenal spochybnenie nevinnej teologickej reči a radikalizovanie teologických i filozofických otázok. Otázka človeka a jeho sveta zostáva otvorená. Osvienčim nespochybnil Boha, ale človeka.
Ak v dávnej hebrejskej kultúre jeden z najväčších učiteľov múdrosti, Ezechiel pri pohľade na ľudské kosti povedal, že kosti nevinne trpiacich a utláčaných raz vezmú na seba telo a prehovoria, potom dnes môžeme povedať: utrpenie obetí dejín hovorí nahlas, volá k solidarite a obviňuje zodpovedných za cudzie utrpenie. Krv mýtického Ábela volá aj dnes – spojená s krvou trpiacich za ostnatými drôtmi, s krvou obetí totalitných režimov, s bolesťami obetí minulej i dnešnej justičnej i politickej svojvôle.
