Stačí, keď si ráno otvoríte noviny alebo skočíte hupkom na nejaký blog či fórum a už sú tam! Všetci tí, ktorí vedia. A vedia nielen svoje, ale aj cudzie. Aby sme neboli trochári: vedia všetko. A nie sú to nejaké maličkosti. Vedia naozaj všetko: ako vznikol vesmír, aký je a nie je Boh, kedy bude koniec sveta, ako to vyzeralo v Atlantíde, ako sa to skončí s touto civilizáciou, kto ovláda tento svet, prečo je to všetko také, aké to je a ako by to malo byť podľa ich vševedúceho receptu. Navštívte v týchto dňoch nejakú telekrčmu a zapozerajte sa na prenos z majstrovstiev vo futbale. Každý z teleexpertov vie, kedy mal hráč pobehnúť, ako mal prihrať, ako vystreliť...
Teší ma, že okolo nás je toľko vševedúcich ľudí. Voľakedy bol ich výskyt taký ojedinelý, že sa stali predmetmi mytologizácie (viď Dedo Vševedo či Vševedko). A tak v mene zachovania akej-takej rovnováhy sa skromne a so všetkou pokorou hlásim ako predstaviteľ zdecimovanej menšiny, ktorá nevie. Teda nie že by som nevedel vôbec nič. Niečo sa za pol storočia môjho zápasu s nevedomosťou predsa len na mňa nalepilo.
Viem napríklad (z času na čas) otextovať hudbu, ktorú mi pošle skladateľ naspievanú vlastnou „hudobničinou“. Viem (vo vzácnych okamihoch) napísať rozprávku o niečom, voľačom či hocičom. Viem počúvať, keď hovoria iní ľudia. Možno by sa pri podrobnejšej inventúre ešte nejaké moje vedomosti našli. Zato však neviem – vecí a vecí!
