Zlé svedomie
Na jednom mieste Sándor Márai spomína poviedku Tamása Molya. V nej úspešný spisovateľ, hnaný zlým svedomím, vyhľadá svojho zabudnutého kolegu, ktorý sa nikdy nespreneveril pôvodnému, hlbšiemu zmyslu písania. Čo je však tým hlbším zmyslom písania? Podľa Máraiho: písať podľa seba! (Teda aj tak, ako písal Joyce či jeho súčasníci - Woolfová, Steinová, Dos Passos, Faulkner - i mnohí ďalší a ich diela boli vyhlásené za nečitateľné a nepredajné.) Lebo spisovateľa, ktorý sa vzdá vlastného štýlu, len aby sa prispôsobil požiadavkám väčšiny, bude večne ťažiť akýsi nejasný pocit zlého svedomia: niečo som neurobil tak, ako som mal.
Čas strúha podivné grimasy, predvádza žonglérske kúsky: Sándor Márai, ktorý mal na umenie a literatúru pomerne konzervatívne názory, sa svojím výrokom o niekdajšej inej literatúre a jej hlbšom zmysle "zastal" práva literatúry na vlastný, nekomerčný jazyk, na experiment, na dobrodružstvo, na živelnú hru, ktorá nebýva okamžite, vo chvíli svojho vzniku, celkom zrozumiteľná.
Dnešný čitateľ sa dožaduje toho, aby ho brali vážne. No a najmä tí ho majú brať vážne, ktorí ho prevyšujú vzdelaním. Lenže brať čitateľa vážne, považovať ho za seberovného partnera neznamená znižovať sa k jeho chvíľkovým rozmarom. Dnešný čitateľ to však nemá odkiaľ vedieť, nebol k tomu vychovaný, zdá sa mu, že literatúra má iné poslanie, než len testovať mozgové závity konzumenta. Nemýli sa: literatúra naozaj má aj iné poslanie. Podobne, ako aj literárne experimenty majú aj iné poslanie než vymýšľať a predkladať rébusy.
Pravé poslanie
Ozaj: čo je pravým poslaním literatúry dnes, presne dnes, keď každé zo spomínaných troch slov (pravé, poslanie a literatúra) je zdevalvované a zosmiešňované až na kostnú dreň?
Odpoveď, samozrejme, nemám, pretože ja sa väčšinou tvárim, že si túto patetickú otázku nekladiem. A pritom si ju - tajne, nejakou časťou tej efemérnej entity, ktorá vypĺňa moju telesnú schránku zvnútra a poťahuje pritom bábkarské motúziky mojich myšlienok a nálad - kladiem večer čo večer, keď v duchu a potme preberám, čím užitočným, akým písaním, akým užitočným spisovaním som vyplnil ďalší uplynutý deň. Môžem sa chlácholiť odpoveďou: mojím poslaním je písanie. No fajn, ale čo je poslaním môjho písania? A už som v pátose až po uši. Môžu zato Máraiho secesné, starinárstvom zaváňajúce úvahy.
Uznávam: asi je poľutovaniahodné, keď sa niekto inšpiruje spisovateľom, ktorého rozsiahle dielo je na mnohých miestach napáchnuté naftalínom jarmočného freudizmu, romantizovania, opatrného a čistotného expresionizmu, sentimentalitou a patetickými maximami. Lenže ako vo všetkom, čo na prvý pohľad pôsobí ako starina, nepodarok, slzotvorný pátos, aj v Máraiho prózach možno nájsť akési nestarnúce varovanie. Sándor Márai sa v desaťročiach nasledujúcich po druhej svetovej vojne znepokojene znovu a znovu pýtal, čo sa to deje s literatúrou, kam sa podelo jej poslanie, sloboda písania. Tieto otázky si však nekládol len v Maďarsku, ktorého sa práve zmocňovali komunisti, ale aj na Západe, v Paríži i v Spojených štátoch. Vo chvíľach, keď otváral práve aktuálne novinky knižného trhu a s prekvapením zisťoval, že im niečo chýba.
Raj nudy
Asi by sme sa nemali (tak postmoderne a marketingovo) tváriť, že Máraiho otázky sú zodpovedané, alebo prinajmenšom nezmyselné a zastarané. Že z literatúry sa nadobro stáva tovar, si Sándor Márai uvedomil v štyridsiatych rokoch minulého storočia medzi regálmi parížskych kníhkupectiev. Zarazilo ho to, ba až vydesilo. Prečo? Veď čo ak jeho názor, že pred svetovými vojnami bola literatúra aj čímsi viac než len tovarom, bol iba výplodom ilúzie, spomienkového optimizmu? Vylúčiť to nemožno. No a keď nemožno, tak ani ja sa neviem vydesiť naozaj. Koniec koncov, my sme patrične vycvičení, pripravení do života v "krásnom novom svete", a nebudeme sa veru pozastavovať nad samozrejmosťou toho, že tovarom sa môže stať čokoľvek. Veď tí prv narodení si isto pamätajú, že spoločnosť bez slobodne sa pohybujúceho tovaru nemôže byť slobodná. Takže: radšej nech je tovarom čokoľvek, ako keby sme mali ešte raz zažiť režim, v ktorom sa tovar nedá vlastniť súkromne.
