emá minister financií, ale predseda vlády, po ponúknutí ministerskej funkcie premiérovi Ficovi to už jasnejšie byť ani nemôže.
Obrazne povedané, minister financií zobral premiérovi žltú kartu, strčil si ju do vrecka a loptu mu kopol rovno medzi nohy. Ministerstvo totiž oficiálne oznámilo, že minister sa ničoho nezákonného nedopustil, ale nechce, aby touto kauzou bola poškodzovaná strana SMER-SD, a preto dá premiérovi k dispozícii svoju funkciu.
Z ústavného hľadiska to neznamená vôbec nič. Demisia sa podáva prezidentovi bez ohľadu na súhlas či nesúhlas predsedu vlády. Aj keď v praxi to tak úplne nefunguje, pretože isté konzultácie sú nevyhnutné. Trestnoprávne hľadisko neprichádza ani len do úvahy.
Z politického hľadiska znamená ponúknutie funkcie najviac. Napríklad odkaz, ktorému Robert Fico isto dobre rozumie – keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte! A to si už vyžaduje onakvejšie konzultácie, ako sa rozhodnúť, pretože následky môžu byť aj veľmi nepríjemné.
Každý z premiérov, ktorých mala krajina v tomto storočí, to videl rozdielne. Podľa Roberta Fica má minister vždy možnosť výberu. Buď preberie objektívnu zodpovednosť, alebo ak ju nie je schopný prijať, tak potom nastupuje predseda vlády podľa ústavy a podáva návrh prezidentovi republiky.
Podľa jeho predchodcu Mikuláša Dzurindu je to komplikovanejšie – záleží na tom, za akú stranu je minister vo vláde. Ak za jeho, potom za činnosť zodpovedá strane a keď strana rozhodne, premiér ho nechá odvolať (prípad Šimko). Ak je minister za inú stranu, potom zodpovedá parlamentu a premiér ho ani na žiadosť strany odvolať nenechá (prípad Nemcsics).
