al, že reč bude o literatúre, tak by si oň väčšina čitateľov ani nohy neotrela. Nebude teda o literatúre, ale o knihách, a vlastne iba o jednej.
Jedna kniha, a ešte taká šikovná do ruky a ilustrovaná, sa dá zniesť, nie? Najmä, keď pochádza z produkcie vydavateľstva Kolomana Kertésza Bagalu, ktoré sa po hojne medializovanej pauze našťastie opäť prebudilo k životu, a to veľmi čulo: v krátkom čase po sebe vydalo román Stanislava Rakúsa, prózu Jany Beňovej i Ballovu zbierku poviedok Cudzí. Práve o nej tu chcem utrúsiť pár slov. Takže, ako vidíte, nadpis predsa len celkom nezavádza.
Keď Franz Kafka predčítal priateľom zo svojich próz, vraj sa pritom smial. Znie to nepravdepodobne, ale tvrdili to vierohodní svedkovia.
Balla – mal som možnosť sledovať ho na Festivale knihy v Prahe i na „krste“ spomínanej knižky – sa pri čítaní svojich próz nesmeje, zato sa však smejú jeho poslucháči, čo je ešte lepšie. No a čitateľ, ktorý má na vychutnávanie textu viac času, sa asi bude smiať tým výdatnejšie.
Nie, netvrdím, že Ballove texty (niektoré kratučké, jedno– či dvojstránkové) sú humoristické, to by mi aj tak nik, kto pozná jeho doterajšie knižky, neuveril. Zostáva verný svojim „ťažkým“ témam, nadnesene povedané základným otázkam bytia, ale dáva im akýsi biliardový „štuch“ či „falš“, takže sa uberajú celkom nečakaným smerom. Som v pokušení povedať, že napriek všetkým hororom, mrzačeniam a vraždám ide často o klauniády, lebo ako ináč reagovať na cirkus zvaný svet, ak nie klaunskou grimasou? Ballov humor, miestami krutý či čierny, je skrytý a nijako nezľahčuje váhu nadol sa valiaceho kameňa, ale ponúka Sizyfovi chvíľku oslobodzujúceho odstupu.
