Európske sankcie voči Kube nefungovali tri roky. Takže, ak ich ministri zahraničia dvadsaťsedmičky zrušili, tak sa nič zásadné nestalo. Hovoriť teraz o aktívnejšej politike voči komunistickému režimu, je však vskutku smiešne. Raúl Castro nemusel urobiť veľa, aby sa politika únie zmenila. Dovolil Kubáncom kupovať si devedečká, počítače, mobily a nocovať v hoteli. Doteraz to nemohli robiť, lebo to prekážalo komunistom, odteraz to väčšina z nich neurobí, lebo na to vďaka komunistom nemá. To stačilo. Únia to vymenila za lepšie vzťahy.
Ani doteraz kubánsky režim príliš netrpel. Akurát jeho samoľúbosť, pretože najvyšší predstavitelia režimu sa nemohli stretávať s kolegami z únie. Politické sankcie, ktoré Brusel v roku 2003 zaviedol a o dva roky neskôr pozastavil, uprednostňovali dialóg s opozíciou. Hoci v takom Madride, Lisabone či Paríži si s tým hlavu nikdy príliš nelámali.
Teraz únia sankcie zrušila a hovorí o pokroku. Bude preverovať Raúlov režim, skúmať, ako sa majú disdenti vo väzniciach a ako sa komunisti správajú k ľuďom, ktorí majú na vec iný názor. Ak budú na nich zlí, o rok únia zavedie sankcie znova. Zaujímavá predstava. Únia v roku 2003 siahla k diplomatickým sankciám, pretože Fidel Castro pozatváral 75 disidentov spôsobom, ktorý vyrazil dych aj jeho spojencom. Boli to Kubánci, ktorí vymysleli projekt Varela, ojedinelý spôsob, ako zmeniť komunistický režim pokojne a zvnútra, a to ešte podľa kubánskej ústavy. Castrova reakcia bola ostrá, pretože požiadavky na demokratizáciu krajiny si našli na ostrove príliš veľa sympatizantov. Po piatich rokoch ich vo väzení stále sedí viac ako 50. Tí, čo sa dostali von, mali príliš chatrné zdravie, než aby režim riskoval ich smrť. Ako odmení únia ich? Môžu si kúpiť devedečká a poslať ich tým, čo ešte vo väzení sedia.
