Už tradične – keďže bienále sa koná každý párny rok – sa tu divadlo mieša s futbalom. V tom istom termíne sa totiž zakaždým odohrávajú buď futbalové majstrovstvá sveta, alebo Európy. O láske Nemcov k Thálii svedčia plné hľadiská miestnych divadiel napriek konkurencii televíznych prenosov z majstrovských zápasov. A tie sa, samozrejme, sledujú masovo: v kaviarňach, krčmách i na veľkoplošnej obrazovke v parku svetoznámeho wiesbadenského kasína, kde samotný Fiodor Michajlovič Dostojevskij hral natoľko smoliarsky, až skončil vo väzení pre dlžníkov, odkiaľ ho musela „vykúpiť“ jeho obetavá manželka. Dnes má v parku kasína bustu – samozrejme, Fiodor Michajlovič, a nie jeho žena, ktorá by si to práve na tomto mieste zaslúžila väčšmi!
Nemecko a najmä jeho „bývalá“ západná časť je – ako iste viete – multikultúrna krajina. Svedčia o tom nielen nespočetné talianske, španielske, grécke, turecké, arabské, čínske, balkánske a ktovieaké iné reštaurácie, ale aj rámus, vyspevovanie, skandovanie futbalových hesiel, prenikavé trúbenie a spanilé jazdy automobilov preháňajúcich sa po víťazných zápasoch s vlajúcimi zástavami a bohatierskym revom spolujazdcov pokojným kúpeľným mestom Wiesbadenom, ktoré je zároveň metropolou Hessenska. Tak tu v posledných dňoch vyvádzali nielen domáci Nemci, ale aj fanúšikovia Portugalska, Holandska, Talianska, Chorvátska, Ruska, Španielska a najmä Turecka (oslavujúci porážku Čechov rovnako divoko ako práve teraz, keď píšem tieto riadky, víťazstvo nad Chorvátmi).
