No, v každom prípade, obyčajný človek je možno neviditeľný, ale zato má svoje potreby. Predpokladám, že premiér vie, aké sú to potreby. Predpokladám, že tí obyčajní ľudkovia, to sú asi jeho voliči. Aj keď vlastne – nie sú tí jeho voliči v podstate veľmi neobyčajní? Vedia predsa, že ho majú voliť, a to nie je len taká obyčajná vec. Je to zložitejšie, než som si myslela, a preto to nechám na premiérovi. Nezávidím mu. Bude mať plné ruky práce, keď sa bude chcieť postarať o toľkých ľudí. Bude potrebovať pomoc. Ešteže má okolo seba šikovnú družinu, skvelých odborníkov so skvelými výsledkami v ich rezortoch.
Pokiaľ ide o mňa, neviem si veľmi predstaviť nikoho obyčajného. Len čo sa o to pokúsim, už pred mojím duchovným zrakom defilujú celebrity zo smotánky, prominenti, krásky a ich zvieratá, napríklad aj žraloky, alebo aj mimoriadne sociálne cítiaci politici a političky, napríklad aj ministri s celkom neobyčajnými hodinkami na rukách. Nech sa akokoľvek usilujem, nedokážem sa na tých obyčajných ľudí vôbec sústrediť. Kde sú? Ako žijú? Kto sú to? Žeby to boli tí ľudkovia z televíznych seriálov? Och, veru, kdeže sú tie časy, keď sa národ nevedel nabažiť Džejára z Dallasu. Taký neobyčajný človek to bol – bohatý Američan. Exotika. A teraz? Na televíznych obrazovkách len samé obyčajné paneláky, obyčajné manželské páry, obyčajné rodinky, obyčajné kamarátky, obyčajné susedky. Veru tak, dnes sa po večeroch v papučiach oddychuje pri seriáloch o obyčajných ľudkoch. Džejárovia sa nám prejedli. Že by preto, že je ich dnes aj v skutočnom živote dosť? Že vraj žraloci. Voľakedajšia zlatá mládež. A dnes – preberajú žezlo, držia v rukách moc. Tak si to zratujem, a vychádza mi, že keď v uliciach našej domoviny zúrila nežná, práve maturovali alebo tak nejako. A ako sa len vyšvihli! Ktovie, či budúci rok k dvadsiatemu výročiu položia kytičku vďaky.
