Íri si sami spôsobili problém a teraz by nemali dopustiť, aby sa ich problém stal problémom iných. Týmito slovami reagoval na výsledky írskeho referenda o Lisabonskej zmluve Uffe Ellemann Jensen, bývalý dánsky minister zahraničných vecí. Podobne argumentoval i nemecký šéf diplomacie Steinmeier, ktorý Írom odporučil, aby zvážili svoje zotrvanie v Európskej únii.
Pragmatické úvahy oboch pánov mali svoje opodstatnenie, ale umiernení politici ich brzdili a dookola opakovali, že netreba zbytočne dramatizovať. Kritici írskeho rozhodnutia teda nedramatizovali, nešťastnou zhodou okolností však začal dramatizovať niekto iný, oponenti Lisabonskej zmluvy a euroskeptici vôbec, ktorí si z írskeho príkladu urobili výstavnú tabuľu a z Írov európskych hrdinov.
Prekvapený Bajaja
Netrvalo dlho a mnohé európske médiá sa naplnili oslavnými ódami na malý írsky národ, ktorý sa postavil zočivoči hnusnej bruselskej mašinérii, čím vraj zachránil národné parlamenty pred ich skazou. Písali sa ďakovné listy, i samotní Íri museli byť šokovaní ováciami, ktorých sa dočkali od dobrej polovice Európanov.
Človek by sa tejto európskej spolupatričnosti aj potešil, keby nebola taká tragická. V spletitosti kritík a intríg sa totiž spod zorného uhla rýchlo vytratila podstata sváru, Lisabonská zmluva. Dnes už väčšine nejde o zmluvu, ale o vzťah k únii ako takej. A ten sa javí ako katastrofálny. Podľa najnovších prieskumov verejnej mienky len 52 percent občanov únie považuje členstvo svojej krajiny v nej za pozitívne, to je najnižší kurz, aký únia dosiaľ zaznamenala. A namiesto toho, aby politici vo svojich krajinách tiahli proti nenávistným náladám a ľuďom vysvetľovali, čo všetko majú vďaka únii, radšej ich živia a ťažia z nich. Nejeden politik príležitostne vynadá Bruselu, aby si vyskúšal, aké to je, byť aspoň chvíľu hrdinom.
