8.
Dnešnej súčasnosti sa nemôže stať, aby sa časom zmenila na absurdnú frašku: ona už ňou je. Je to dosť pochopiteľné, lebo človeka nemôžu bolieť zuby pred štyridsiatimi rokmi, ale len dnes a teraz. Ale naše čeľuste sú umŕtvené totálnou anestéziou konzumizmu.
Ráno 21. augusta som prišiel do práce, kolegyne plačú, utešujem ich, nie je to nič vážne, dievčatá, mlčte dôstojne. Nad tankami možno vyhrať iba morálne. Alebo prehrať sami nad sebou. Zložili sme sa na fľašku konzumného vína bieleho stolového, Majka ho priniesla z bufetu Neografie. Napísal som spakruky malú úvahu, esej, inšpirovaný vari Vercorsovou knihou Pohŕdavé mlčanie mora. Úvahou sa anonymne otvorilo rozhlasové vysielanie Matice slovenskej, kdesi požičali vojenskú vysielačku. Na druhý deň bol text na prvej strane žilinskej mutácie denníka Pravda.
Vedenie nás poverilo napísať do rána návrh rezolúcie a stanoviska pracovníkov Matice slovenskej k okupácii vojskami Varšavskej zmluvy, lebo vraj i tak máme nočnú službu v budove, do ktorej by mohli vniknúť nejakí okupanti a diverzanti bez ľudskej tváre. Hrozne ma boleli zuby, umŕtvoval som ich borovičkou a zaspal v správcovom koženom kresle. Kolega to napísal pekne, úprimne, pateticky a emocionálne, použil nejaký krásny citát z Mikuláša Dohnányho o národe a kráľovstve ducha, výbor to schválil a ráno, keď sa text čítal na verejnej straníckej schôdzi, všetci pracovníci národnej vrcholnej ustanovizne plakali a zatínali päste. Ešte nevedeli, ani nemohli vedieť, že o rok – dva budú chcieť a musieť toto vyhlásenie odvolať hlasovaním na schôdzi. Fuj. Ale veď ja som spoluautor textu, nemôžem zotrieť, čo som napísal a podpísal, tato by sa hneval, povedal som a zdržal sa aspoň hlasovania. Onedlho som ako vtáčik letel na ulicu z Matice slovenskej.
