Kófe, rozhodli sme, Kófe njet, usmiali sa.
Po raňajkách som pri miniatúrnej zmenárni obrovského komplexu pocítil neodolateľnú túžbu kúpiť si ponúkané mongolské tugriky.
Slečna zo zmenárne sa usmiala: Tugrikov njet.
Zmena, výmena bankoviek rôznych mien i pre mňa nebola dlho jednoduchá. Hľadané nemecké marky som v krajinách, ktoré som obchodne i privátne navštevoval, pod rukou i oficiálne, vymieňal. Moja žena mohla v Československu vymieňať iba povinne nevýhodne. Načierno bolo výhodnejšie, ale občas sa patrilo vymeniť i v zmenárni. Na tugriky som sa už nikdy nespýtal.
Výmeny boli plytvaním času s komplikovaným prepočítavaním, pochopil som štvrť roka po narodení eura v Taliansku. Čo bolo predtým v Ríme v státisícoch lír predrahé, odrazu bolo v euro prijateľné. Aj espresso a štvrtka vína.
Na slovenské euro sa s istou radosťou teším i pre zbavenie sa Matky Božej na stokorunáčke, proti ktorej málokto zo slovenských katolíkov, a z episkopátu asi nikto, protestoval. Nemálo katolíkom bola Panna Mária na platidle milá. Nerozumel som tomu, musím však všetkému rozumieť? Čo sa týka kúpnej sily, bola by stokorunáčka s tŕňovou korunou realistickejšia, ale na Ježiša Krista si navrhovatelia bankoviek netrúfali.
