čke. Po prvom poháriku a chlebíčku nastalo veľavýznamné ticho, ktoré strýko prerušil: „No tak povedz, ako to všetko vidíte vy tam v Prahe, lebo my tu z tých televízorov nevieme nič.“ Chcel počuť iný názor, osobný, názor zo života, nie z televízie, navyše názor z centra. Pre ľudí mimo centra to bola vtedy vzácnosť.
Iná spomienka približne z toho istého obdobia. V rámci vysokoškolskej praxe som sedávala na náčuvoch v šiestom ročníku základnej školy. Pekné slovo – náčuv. Načúvala som, ako prebieha vyučovacia hodina. Učiteľka dávala otázky, žiaci sa hlásili a odpovedali. Medzi otázkou, odpoveďou a ďalšou otázkou bola vždy pauza, no jedna ruka bola hore permanentne. Jeden žiak sa hlásil nepretržite počas skúšania alebo vysvetľovania, no keď ho učiteľka vyvolala, reagoval nesprávne alebo nijako, bol zarazený, zaseknutý. Myslím, že za svoju prehnanú aktivitu neniesol vinu, jednoducho bol dobre poučený, že aktivita aj bez názoru má cenu.
Dnes nepotrebujeme hostiť nijakých Pražanov na to, aby sme si utvorili názor. Máme nadmieru informácií aj nadmieru názorov. Vyjadrujeme sa k článkom na internete, k tvorbe mladých autorov, k výskumom NASA alebo k tomu, či má tanečnú súťaž vyhrať Janko alebo Marienka. Sme dokonca takí sebavedomí, že sa vyjadrujeme aj k tomu, či ubiť, alebo neubiť človeka, ktorý spôsobil haváriu s tragickým koncom. Dvíhame svoju ruku v akomsi tiku ako ten chlapček v škole a klikáme v počítači. A grafy rastú: červená – áno, modrá – nie. Súťaž má vyhrať Marienka, hoci je zjavné, že Janko tancuje lepšie, graf našich kliknutí však nepustí. Človeka treba potrestať, hoci figu vieme o celej skutočnosti. Graf nepustí. Ten graf však neznamená nič, iba čísla násobené cenou za výtlačok. Zisk si na konto nepripisujeme my, ale ktosi celkom iný. My si za svoj názor môžeme „vykázať“ akurát tak stratu.
