Finančníci zrejme zriedka veria tomu, čo prednášajú na politických fórach, ale na stretnutí G8 v Japonsku mal šéf Svetovej banky Robert Zoellick niekoľko dobrých dôvodov veriť vlastným slovám.
Dobré dôvody veriť jeho tvrdeniu, že štáty G8 si nemôžu pri riešení potravinovej krízy dovoliť zlyhanie, mali aj zástupcovia členských štátov združenia. A to nie len pre dôvod solidarity či morálneho tlaku, ale i vlastnej bezpečnosti.
Zlosť hladujúcich
Nedávne nepokoje, ktoré otriasli Afrikou a Áziou po náraste cien potravín, opäť raz potvrdili, že hladujúci nie je len hladný, ale aj násilnícky. Postihnuté regióny sa stali tikajúcimi bombami, keď explodujú, začnú destabilizovať blízke i vzdialené okolie, okrem iného i Európu.
Chudoba a s ňou spojené násilie totiž vyvolá pohyb obyvateľstva smerom do pokojnejších a bohatých regiónov. Uniesť dôsledky takejto migrácie nie je jednoduché, preto je v záujme Európy zvažovať riešenia afrického hladu.
Pomoc po kvapkách
Na stretnutí G8 sa však Európania tvárili veľmi neisto. Šéfkomisár únie Barroso prišiel síce s návrhom vytvoriť pre Afriku fond na rozvoj poľnohospodárstva so štartovacím kapitálom vo výške jednej miliardy euro (30 miliárd korún). Ale jeho kolegovia, zvlášť tí šporovlivejší, touto myšlienkou nadšení neboli.
Značnú skepsu prejavili i zástupcovia mimovládnych organizácií, nie, žeby im bola suma privysoká, Afrika by potrebovala na okamžitú pomoc minimálne šesťnásobok, ony majú skôr problémy s dôveryhodnosťou darcov. Keďže dary, ktoré sa na summitoch G8 dohodujú, len zriedkakedy nájdu svojho adresáta.
