Nebohý Koestler, ktorý sa narodil v Budapešti, žil v mnohých krajinách a písal v niekoľkých jazykoch, kedysi povedal, že existuje nacionalizmus a potom futbalový nacionalizmus. Emócie, ktoré vyvoláva to druhé, sú oveľa silnejšie. Samotný Koestler, hrdý britský občan, zostal po celý život maďarským futbalovým nadšencom.
Pre Američanov, ktorých "svetové série" sú v podstate domácou záležitosťou, je ťažké pochopiť city, ktoré sa rodia v obyvateľoch Európy, keď ich národy raz za štyri roky súperia o európsky majstrovský titul vo futbale. Tento rok v lete štadióny v Rakúsku a Švajčiarsku, nehovoriac o uliciach hlavných miest Európy - od Madridu po Moskvu - prepadli orgiám vlajkonosičského, hymnospevavého a bubnujúceho vlastenectva. Víťazstvo Španielska bolo jedným zo vzácnych príležitostí, keď Katalánci, Kastílčania, Baskovia a Andalúzania prepukli spoločne do výbuchu vlasteneckej radosti.
Futbal viac než väčšina iných športov harmonizuje s kmeňovými emóciami: tá kolektívna snaha, farby mužstiev, rýchlosť, fyzická útočnosť. Slávny holandský tréner kedysi povedal, a nežartoval: "Futbal je vojna."
Vôbec to tak byť nemalo. Po dvoch svetových vojnách sa prejavy národných vášní stali v Európe viac-menej tabu. Nacionalizmu sa dávalo za vinu, že starý kontinent sa v 20. storočí dvakrát takmer zničil. Onen typ oslavovaného patriotizmu, najmä v spojení s vojnovou hrdosťou, v Spojených štátoch dodnes bežný, bol dlho spájaný s masovým vraždením. Angličania, ktorí unikli okupácii nepriateľskou mocnosťou a stále veria, že sami vyhrali druhú svetovú vojnu (no, vlastne v malinkou pomocou od amikov), majú stále istý sklon k militarizmu. V tom sú výnimoční. Odtiaľ možno pramení neslávne slávna bojachtivosť anglických futbalových fanúšikov.
Aj keď sa nacionalistické emócie v slušnej spoločnosti po celej Európe potláčali, futbalové štadióny predsa svojhlavo zostávali vo svete pred druhou svetovou vojnou. Tak ako sa v španielskych býčích zápasoch v ritualizovanej podobe naďalej oslavuje zabíjanie, vo futbalových arénach sa naplno otvárajú stavidlá neprípustných kmeňových emócií.
Môže ísť o city slávnostné, ba až karnevalové, ako to bolo na Euro 2008. Môžu však obsahovať aj čosi temnejšieho a agresívnejšieho, najmä keď je športový zápas nabitý historickými spomienkami. Napríklad stretnutie medzi Holandskom a Nemeckom alebo medzi Nemeckom a Poľskom mali až donedávna sklon byť opätovnou inscenáciou vojny: buď - a to väčšinou - ako trudnomyseľné opakovanie vojnovej porážky, alebo ako sladká pomsta.
Keď Holandsko v semifinále európskeho šampionátu roku 1988 porazilo Nemecko, akoby bola konečne vykonaná spravodlivosť. Na oslavy trvajúce celú noc a celý deň sa do ulíc Amsterdamu vydalo viac ľudí, než keď bola krajina v máji 1945 oslobodená. Kmeňové city Nemcov sa po Hitlerovej ríši zo zrejmých dôvodov považovali za zvlášť silný jed, čo vysvetľuje, prečo sa nemecké mávanie vlajkami až donedávna praktizovalo s nádychom zahanbenej zdržanlivosti, ktorá bola v okolitých krajinách úplne neprítomná. Ani Nemci však nedokázali tieto city potlačiť. Starší Nemci si stále pamätajú svoje slávne víťazstvo nad skvelým maďarským tímom roku 1954. Bolo to po prvýkrát od pustošivej vojnovej porážky, keď na seba mohli byť Nemci hrdí. Bolo tu víťazstvo, ktoré mohli osláviť. Po ôsmich rokoch previnilosti a deprivácie sa Nemci tak akosi vracali.
