ihodných literárnych predkov a s akou dávkou lojality, keďže o bezuzdnom okiadzaní láskavej už nemohlo byť ani reči. Ktorýsi vtipný autor vtedy prezentoval svoje zistenie, že v literárnych dielach posledných rokov sa ani raz nespomenula komunistická strana. A súdruhovia z úvé prekvapene načúvali, keďže pôvodnú beletriu nečítali, podobne ako nečítajú ani dnešní mocnári.
Takže ich všemocná, múdra, vševedúca strana sa tíško vytratila z literatúry. Pritom takmer každý desiaty dospelý občan bol jej členom, strana rozhodovala okrem počasia o všetkom a čuduj sa, súdruh, spisovateľom takáto očividná poloha univerzálnej moci unikla. Alebo aj neunikla. Lebo spisovatelia ju vo svojich dielach zámerne vyškrtli zo života pár rokov pred tým, než to urobili ostatní občania.
Sáša Berková, v tom čase autorka výnimočnej Knížky s červeným obalem zapôsobila v reči smerom k neomylnému predsedníckemu stolu ako blesk z jasného neba. Hovorila o tvorivej slobode, o umelcovej povinnosti písať pravdu. Na mňa vtedy zapôsobila ako balvan v prúde. Obdivuhodná autorka, obdivuhodná osobnosť, ozajstná názorová stálica v prúde vtedajších politických, kultúrnych a umeleckých nezmyslov. Jej verejné kritické nasadenie voči ideologickým strážcom si získalo sympatie. Odvaha a neskrotná sloboda, túžba aspoň chvíľu pobudnúť v blízkosti pravdy a spravodlivosti si v tej chvíli vybudovali vzťah na celý život.
