námestí kľúčmi. Niektorí tie kľúče ešte majú. Nie ako suvenír vo vitríne. Ako dômyselný nástroj na zamykanie a odomykanie bytov. Tých istých.
Clivo si zaspomínali na časy, keď sa z jedného dňa na druhý premenili z ustráchaných chovancov totality na občanov. Občania sa stali hrdinami dňa. Subjektom historických zmien. Moc ležala na ulici a iba na nich, na občanoch záležalo, či ju zdvihnú a ako s ňou naložia. Zo všetkých strán ich zaklínali, že odteraz budú žiť v spoločnosti slobodných občanov. Teda v občianskej spoločnosti. A ako jej údy budú mať neodňateľné práva. Napríklad delegovať moc prostredníctvom slobodných volieb na dôveryhodných zástupcov.
Občania konštatovali, že volení zástupcovia sa im nebadane celkom vymkli spod kontroly. Stali sa partokraciou. Vládou strán. A títo partokrati sa ich bez obrúska pýtajú, prečo ešte strašia vo verejnom priestore. Keď nemajú legitimitu zakalenú v ohni volieb. Ba tí arogantnejší ich celkom otvorene vyzývajú, aby sa z verejného priestoru vypratali. Partokratizujú verejnoprávne médiá. Prejavy občianskej neposlušnosti a nesúhlasu označujú za anarchiu. V prípade odborov za takmer kriminálnu činnosť. Tu, v lone Európy, v pubertálnej demokracii, i tam, kde demokracia už akomak prezrela.
Občania začali diskutovať a klásť si otázky? Je toto ešte občianska spoločnosť? Sme ešte občanmi? Alebo sme sa už premenili na rezignované indivíduá, ktoré s čoraz väčšou nechuťou chodia k volebným urnám a nad všetkým mávajú rukou? Neprežíva zastupiteľská demokracia krízu?
