vrchole slávy drží mimo mainstreamu. Palm píše satirické stĺpčeky do novín, režíruje divadelný kabaret a vydáva humoristické knihy o kadečom od Jamesa Joyca až po futbalové zápasy v roku 1954. V ten spoločný večer pod hviezdnym nebom ma prekvapilo, že Palm prišiel v čiernom tričku s nápisom AJ KOMUNISTI RADI VANDRUJÚ. Vysvetlil mi, že v posledných voľbách kandidoval (na treťom mieste!) za Komunistickú stranu Rakúska. Slogan ironizoval zvyk tamojších politikov loziť počas kampane neprestajne po horách a dokazovať tým verejnosti svoje vlastenectvo aj kondíciu - u nás je podobnou úchylkou predvádzať sa pred dôchodcami v kulturákoch v „senzi“ atmosfére.
Palm vo voľbách neuspel, i keď kontroverznej strane prilákal mnoho nových voličov. Hrdosť, s akou hovoril o svojom politickom presvedčení, si získala moje sympatie. Keby sa u nás niekto v podobnej pozícii priznal, že by rád volil ľavicu, okamžite by ho považovali za imbecilného fanúšika súčasnej vlády. Pritom moderný ľavicový volič musel stranu Smer od začiatku považovať vonkoncom nie za ľavicovú, ale za populistickú a ľudácku, a toto presvedčenie v ňom sociálno-demokratickí milovníci luxusných jácht, ruskej ropy a jadrových elektrární uplynulé dva roky iba potvrdzovali.
Lenže ktorá politická strana u nás oslovuje liberálnych ľudí, ktorí majú plné zuby rovnako nacionalistických stroskotancov, fundamentalistických pseudokresťanov aj kvázisocialistických veľkopodnikateľov? Žiadna. Na koho sa môže obrátiť volič, ktorý nepostrehol zásadnejší rozdiel medzi Počiatkom a Kaníkom? Na nikoho. Akú-takú snahu zaujať ho prejavuje len Strana zelených, ktorá však tak často menila odtiene, že nik netuší, kedy definitívne prizná farbu. Reklamnú agentúru Slobodné fórum s jej „novými“ tvárami už asi dokáže brať vážne len jej predsedníčka. Liberálny volič zjavne ani o dva roky nebude mať koho voliť.
