„Čo to znamená 'strynať'“? pýta sa ma dcéra. Jazyková téma sa hneď sama otvorí. Dnešné deti už nepoznajú jemné slovné rozlišovanie príbuzenských vzťahov. Vystačia si s mamou, ocom, babkou/starou mamou, dedkom/starým ocom, tetou, ujom. Skloňovací vzor „gazdiná“ sa bifľujú preto, aby vedeli správne použiť slová kráľovná, princezná, cárovná v rozprávkach. „Ujčiná, testiná, stryná“ sú exotizmy objavujúce sa v školských diktátoch a ohýbačkách jazyka. „'Strynať' nie je sloveso, ale podstatné meno – stryná, strýkova manželka.“ A viem, že bude nasledovať vysvetlenie slova strýko a tak ďalej. Hypotetický rodostrom. Je v každej učebnici cudzieho jazyka aj v našej, keď sa slovenčina učí ako cudzí jazyk. Učíme sa čosi, čo v živej reči takmer nie je.
Ako tak však počúvam tú našu reč, ani babky a dedkovia už nie sú tými, čo bývali. „Mňa volá môj vnuk Zuzka, on vie, že som maminka jeho maminky, ale volá ma Zuzka. Aká som ja babka! Veď sa na mňa pozrite,“ a spoločnosť na oslavách narodenín sa zasmiala. Zuzka naozaj v šesťdesiatke nevyzerala na babku. Preto zo svojho osobného slovníka vylúčila aj príbuzenský význam slova. Ale aj osemdesiatročný pán sa v nemocnici ohradil, keď ho sestrička požiadala, aby vošiel do ambulancie: „Poďte, dedko!“ – „Ja nie som váš dedko.“ Ten by zas prijal príbuzenské označenie, ale už nie význam „starček“. – „Prepáčte, pane, poďte.“ Keď som teraz nedávno predstavila dcére na ulici známeho, mimovoľne mi vyletelo z úst: „To je ujo XZ.“ Vzápätí som sa zháčila, či sa to predstavovaného nedotklo. Aký je už len on ujo pre moju dcéru – ani príbuzný a už vonkoncom nie báčik. Nechala som to tak.
