Krátko po tom, čo sa u nás po zvonení kľúčmi na námestiach začali na rozličných kreslách meniť zadky – od ministerských až po úradnícke. Vzrušený známy z iného mesta telefonoval priateľovi. Vraj na československé veľvyslanectvo, ktoré sa dovtedy emigrantom tradične vyhýbalo ako prašivým, prišiel nejaký nový pracovník. Dubčekovský odbojár, priateľský a ochotný pomôcť v styku s donedávna ešte macošskou vlasťou. Kamaráta to pravdaže po toľkých rokoch potešilo. Aj keď mu meno toho zázračného človeka bolo akési povedomé.
Keď sa teda po istom čase dozvedel o schôdzi s ním aj v ich meste, sadol si rovno do prvého radu. A to rozhodne nemal. Pamäť na mená ho totiž naozaj nesklamala. V láskavom poslovi z domova okamžite spoznal veľmi agilného cenzora, ktorý mu kedysi so zlomyseľným zadosťučinením týždeň čo týždeň v tlačiarni kaličil príspevky v pripravovanom čísle. (Pýtate sa, milé deti, čo je to cenzor? Taký zvláštny druh športovca. Ibaže nehádže guľou alebo oštepom, ale polenami. Rovno novinárom pod nohy, aby priveľmi nevyskakovali.) Vykoľajený priateľ mi okamžite volal do Bratislavy, čo sa tu vlastne stalo, či to všetko nie je len ďalší propagačný trik strany a vlády na oblafnutie zahraničia.
