Začiatkom júla sa v mongolskom Ulanbátare udialo niečo, čo všetky politické sily v krajine dodatočne a jednohlasne označujú za čiernu škvrnu v dejinách krajiny. Presne na poludnie niekoľko stoviek ľudí prúdilo s vlajkami a transparentmi k budove mongolskej komunistickej strany. Demonštráciu viedli dvaja známi opoziční politici, Jargalsachan a Magnai. Tvrdili, že v mene ľudu protestujú proti volebnému podvodu a žiadali nové voľby. Niekoľko tuctov policajtov s ochrannými helmami a obuškami im zatarasilo vstup. Skandovalo sa: nech príde šéf strany a premiér Bajar, nech predstúpi pred demonštrantov!
Či niekto v dave čakal, že volaný muž naozaj príde? Nie. Na to všetci komunistov pridobre poznajú. Osemdesiatšesť rokov - s drobným prerušením po kolapse svetového komunizmu - sú pri moci. Západ sa rýchlo rozhodol, že privrie obidve oči a krvou postriekanú a slzami zmáčanú komunistickú minulosť na Ďalekom východe nechá na pokoji. Ochotní sluhovia víťazov, ochotní za omrvinky pre vlastné vrecká ťahať z pokladnice štátu veľké priehrštia, už deň pred tým, ako boli oznámené oficiálne výsledky, s radostným hurá vyhlasovali svoje víťazstvo. Môžete od takto spitých víťazov čakať, že budú hovoriť s protestujúcimi porazenými? Nie.
