Útočisko hľadá v príjemnejších lokalitách: v záhradke na predmestí, na chate, v blahodarnej tôni lesov, na kúpalisku či bagrovisku, v prímorskom letovisku.
Cestovanie v júli
Ja asi nie som uvážlivý. A o tom, či som, alebo nie som duševne vyrovnaný, nech mi je dovolené nerozhodovať. Skrátka, asi nie som normálny, keď mi nedochádza, že letného trápenia v meste by som sa mohol zbaviť okamžite, keby som svoje mľandravé telo aspoň na chvíľku ovlažil vodou nejakého kúpaliska. No ja sa kúpalísk desím už od útleho detstva. Nervy mi trhá, prepytujem, hudba, ktorá tam búši, jedno, či z ampliónov, alebo tranzistorov. A nervy mi kmáše i huriavk deciek, hulákanie polonahých tučných rodičov, ba aj bľačanie chudučkých dievčisk. A ešte: muchy bzučia, tráva pichá, výkal zapácha. Nuž: mal som sa väčšmi snažiť, zarobiť viac a takýmto "relaxačným zákutiam" pre menej solventných sa oblúkom vyhnúť. Alebo, veď ja sa im vyhýbam! A zarobil som dosť, aby som mohol cestovať.
Len som si - lebo nie som uvážlivý a správne informovaný - zakaždým zvolil zlý čas. A tak sa mi stalo, že som sa počas vrcholiaceho leta niekoľkokrát ocitol v meste. Odkedy mi politický režim dovoľuje cestovať, júl som už mal tú česť "schytať" v Budapešti, Ríme, Florencii, New Yorku, Filadelfii... Keď už som pri tej Filadelfii: v roku 1993 ma tam na ulici zastihol letný lejak. V priebehu niekoľkých minút napršalo toľko, že voda na chodníkoch mi siahala nad členky. Aj toto patrí k letným radovánkam v meste, nie?
Júl v Ríme: strávil som tam desať dní a medzi rozpálenými hŕbami historického kamenia som sa cítil ako anglický pilot z čias druhej svetovej vojny, ktorý sa po tom, ako sa zrútil nad Saharou, teraz vlečie nedozernou púšťou bohvie kam. Poľahobu som našiel až medzi cikádami, pod píniami Villy Borghese. Normálny Riman sa v lete nezdržuje vo svojom meste, nech už by bolo akokoľvek večné. Ja však nie som ani Riman, ani normálny.
O mojej vyšinutosti svedčí aj výlet do Káhiry - v júni. Štyridsaťpäť stupňov v tieni, dážď obyvatelia poznajú len z mýtov. Máte pocit, že vás niekto strčil do mikrovlnky. Takže ak leto v meste - niet nad Káhiru. Ale ani Bratislava nie je na zahodenie.
Najkrajšia horúčava
V Krásavici na Dunaji som zažil jedno zo svojich najpekelnejších liet. S partnerkou sme bývali v prenajatom byte na Račianskej ulici. Šikovné ručičky slovenské (pravdepodobne už za komunistu) vybudovali sedem- či osemposchodovú opachu z materiálu, ktorý neizoluje, takže obyvatelia obývajúci "myšie diery" takejto budovy sa v zime môžu tešiť na zimu a v lete, ako inak, na leto. V praxi - za nedaždivých týždňov - to znamená tridsaťšesť až tridsaťsedem stupňov, s ventilátorom aj bez, či je noc, alebo deň. Život v takomto rozhorúčenom bratislavskom betónovom byte s papierovými stenami mi pripomenul noc, keď sa ma v jednom z káhirských hotelov náhle zmocnil pocit, že mi od horúčavy začína vynechávať srdce. Raz darmo, mám už svoje roky: aj v bratislavskom byte sa mi neraz zazdalo, že udrela moja posledná hodina a že zomriem na následky akejsi "letnej mŕtvice". A to som ešte nepovedal nič o pridaných hodnotách mestského leta.
Je všeobecne známe, že letné páľavy bez milosti útočia na krehké telesné schránky človečie. Na mozgy, žľazy, hormóny. Čiže jemnejšie povedané: aj na psychiku. Mnoho ľudí namiesto toho, aby sa oddalo letnej apatii, siestovaniu, sa necháva schvátiť krútňavou činorodosti.
Tak aj sused, ktorý na Račianskej obýval byt nad nami. Jar a leto, ten prílev svetla, energie, nového života ho inšpiroval k tomu, aby sa pustil do prebudovania svojho bytu. Buchotal, vŕtal, rámusil, hrmotal, klincoval, krompáčoval niekoľko mesiacov. Ach, zabudol som poznamenať, že o hluk na Račianskej bolo vždy postarané: električky, autá, nákladniaky, motorky. A navyše: oproti domu, v ktorom sme bývali, začali búrať nefunkčný priemyselný komplex, aby sa (v lete, samozrejme) mohli pustiť do výstavby tridsaťposchodových vežiakov ďalšieho bizniscentra. Demolačné čaty a stavbári boli napriek neznesiteľnému hluku a prachu celkom disciplinovaní: ruch každý deň okolo piatej ustal. V tom čase sa však vracal domov sused, aby sa s chuťou pustil do búrania zbytočných stien svojho bytu. Cez víkendy začínal už ráno. Pokiaľ vieme, od nikoho si povolenie nepýtal, a už vôbec nikoho čo len stručným oznamom zaveseným na nástenke pri výťahových dverách neinformoval. Dopočul som sa, že odkedy sme sa odtiaľ odsťahovali, stal sa z neho domový dôverník, pán života a smrti, ktorý vymedzil, kedy ostatní obyvatelia smú alebo nesmú buchotať, vŕtať, montovať a búrať.
