Skalka je svätým miestom - nie rozhodnutím úradov a vrchností, ale pôsobením ducha a Ducha. Pred tisíc rokmi tu v jaskyni a lesoch žili pustovníci svätí Svorad a Benedikt. Tisíc rokov sa vrstvil ich odkaz pokory i sebaistoty vo viere. Na pôdoryse jaskyne vyrástla kaplnka, kláštor, múry... Materiálne veci podliehali skaze i ľudskej zlobe, ale tá neviditeľná stavba mohutnela. Dnes sa opäť z malebných ruín dvíha niečo, čo v každom pútnikovi vzbudí úžas. Miestni ľudia sa rozhodli, že Skalka si zaslúži nové povznesenie. Duchovný správca farnosti, pán farár Stanislav Strapko má pri sebe mnohých obetavcov. Za všetkých chcem poďakovať pánovi Dužekovi a nášmu sprievodcovi Lukášovi. A ešte Trenčínu. Mesto - to nie sú anonymní úradníci, ale konkrétni ľudia, ktorí si berú svoju prácu domov a ukladajú ju aj na plecia členov svojej rodiny. Pre nás to boli najmä naše tri dobré víly z kultúry a mestskej galérie.
Takmer týždeň sme obývali tento priestor. Mená možno nie sú dôležité: bola medzi nami ikonopiska, ktorá píše svoje ikony zlatom i nehou, básnik - bývalý politický väzeň, výtvarníčka, ktorá dokázala rovnako lahodne spracovať ovčiu vlnu i kameň, Bretónec, ktorý sa usadil na Morave a prijal úradné meno Miško, pán Eugeniusz z Poľska, ktorého sme volali Eu-Geniusz, bývalý kameraman televízie, ktorý od jemnej mechaniky prešiel k drsnejšej mechanike motorovej píle pri sochaní stromov.
