si nemohol byť celkom istý, ako to dopadne. Väčšina generácie slovenských návštevníkov Pohody si už Havla ako prezidenta svojho (spoločného) štátu nepamätá. Bude ich zaujímať ako bývalý prezident susednej Českej republiky? Ako dramatik? Ako fanúšik a „advokát“ Plastic People of The Universe? Ako svetovo známa a rešpektovaná osobnosť občianskeho odporu proti akejkoľvek totalite?
Václav Havel kedysi povedal: „Naděje prostě není optimismus. Není to přesvědčení, že něco dobře dopadne, ale jistota, že má něco smysl – bez ohledu na to, jak to dopadne.“ Tak aj Havlove zmysluplné nádeje dopadali – či už to bola Charta 77, Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných alebo november 1989: raz končil vo väzení, inokedy na Hradčanoch. A jeho návštevy na Slovensku dopadali podobne: raz triumfálne ako 29. novembra 1989 v Historickej budove SND, kde ho zastihla správa o zrušení článku ústavy o vedúcej úlohe Komunistickej strany Československa, inokedy – v marci 1992 – spŕška mečiarovských a nacionalistických vajíčok na Námestí SNP, a napokon rozlúčka s jeho posledným funkčným obdobím prezidenta Českej republiky, keď sa s ním po predstavení Tančiarne divadelníci na javisku Hviezdoslavovho divadla v januári 2003 lúčili transparentom „Málo bolo Havla“.
