je jedno. Multimilionár by asi nemohol, lebo keď prefrčí v niekoľkomiliónovom aute, nevšimne si, alebo odvráti zrak. Celkom určite by nemohol dať opraviť ani stredoveký hrad. Môže v ňom tak akurát usporiadať niekoľkomiliónovú oslavu svojich narodenín či vlastnú svadbu. Ľudia sa potom z bulváru dozvedia, že kytica nevesty stála státisíce, dary niekoľko miliónov, zobnúť sa ušlo aj nejakej celebritke a kamarát priletel na vrtuľníku. Duálne zobrazovanie sa v týchto prípadoch zatiaľ nekoná, aby sa cifry lepšie vynímali.
A potom sa občas dočítame, koľko stojí liečba nejakého dieťaťa, prípadne nejaký nový medicínsky prístroj, alebo ešte trebárs záchranná akcia nejakého človeka. Vždy to stojí veľa. A vždy to niekto zaplatí. My všetci, povedia nám médiá veľmi dôležito. No veď áno. Súkromné peniaze sú súkromné peniaze, tie môžu tiecť potokom aj nezmyselne, to nie je naša vec. A tie verejné sú zasa verejné, takže ich treba pekne zratovať a kontrolovať. Akurát sa v duchu čudujem, kde sa za také krátke historické obdobie nabralo toľko tých súkromných multizdrojov a či náhodou tiež neboli predtým verejné, len ich nikto neskontroloval a neprerátal. Na americký sen sa to až podozrivo nepodobá. Iste, je iná doba, zdroje sú inak rozdelené a strážené. Ani pokračovanie amerického sna sa zatiaľ nekoná – súkromné zdroje sa cez nadácie nedostávajú späť do verejných zdrojov a tu u nás možno ani nikdy nebudú. V Rusku si vraj nejaký multimiliardár dal pozlátiť auto. Je jasné, že Rusko je blízko a Amerika ďaleko. „Žralok zuby má jak nože,“ spieva sa v pesničke. Možno si raz niekto z nich kúpi Slovensko na hranie a ani ho to nevyjde veľmi draho. Veď sme taká malá veľká krajina. Alebo že by ich odradili tie ošarpané omietky, prípadne občasné povodne a iné nepríjemnosti? Že by sa im to, estétom našim, hnusilo? Ale veď z lietadla do Monaka detaily nevidno.
