encii zabrániť?
Pokiaľ ide o nálady verejnosti, ak tu takáto možnosť vôbec bola, najpriaznivejšie podhubie pre ňu vzniklo na prelome júla a augusta, teda v čase, ktorý nasledoval po výhražnom „varšavskom liste“ skoncipovanom 15. júla predstaviteľmi neskoršej „okupačnej päťky“ (ZSSR, Bulharska, Maďarska, NDR a Poľska) z ich schôdzky vo Varšave, na ktorej sa Československo nezúčastnilo. Vedenie komunistickej strany odmietlo kritiku i protičeskoslovenskú kampaň a KSČ, ktorej sa údajne vymkýnala moc z rúk, sa stala najdôveryhodnejšou v celých svojich dejinách. Nasledovalo rokovanie medzi KSČ a KSSZ v Čiernej nad Tisou a po ňom, 3. augusta, stretnutie „päťky“ s predstaviteľmi ČSR v Bratislave. Krátko nato už k nám vpadli vojská.
Vonkajší nátlak vyvolal lavínu ľudových sympatií. Posolstvo občanov členom Predsedníctva KSČ našlo pod heslom Socializmus – Spojenectvo – Suverenita – Sloboda za pár dní vyše milióna podporovateľov. Do Zlatého pokladu republiky ľudia spontánne vkladali desiatky miliónov a kilogramy zlata. No nezrodilo sa nijaké hnutie „na obranu republiky“, nevznikli nijaké „národné gardy“, nezmobilizovali sa dobrovoľníci.
Dubček ako predstaviteľ umierneného reformného krídla niečo také urobiť nechcel: jeho taktika bola rozpory so sovietskym vedením skôr zamlčovať, konfliktom sa vyhýbať, predkladať neurčité sľuby, a spoliehať sa na zjazd strany, ktorý mal posilniť jeho pozície. Je pravdepodobné, že keby bol vyjavil verejnosti plnú pravdu o sovietskom nátlaku, mohol by na občiansku mobilizáciu získať podporu. Ale to by musel byť iný Dubček – líder-bojovník, pripravený na obete; takým politikom nebol.
