V rozprávkovej atómovej krajine

Predtým bolo všetko normálne. Napríklad autá. Môj otec mal služobné, mama súkromné. V nedeľu k nám chodievala na obed stará mama, otec ju vozieval služobným vozidlom. Do školy ma vozila mama. Žil som vo Friedbergu vo Wetterau, kde na každom chodníku na každom metri parkovalo auto.

Samé autá

V správach sme sa dívali na zábery výrobných liniek, povedzme Volkswagenu. Vyrábali tam autá, a čím viac áut, tým lepšie pre ekonomiku, takže aj akosi pre nás, a hlavne pre tamojších robotníkov.

Spolužiaci zbierali hračkové autíčka, plno ich chodievalo na dovolenku do Španielska, my sme vždy cestovali do južného Tirolska, môj otec šoféroval každé ráno z Friedbergu do Frankfurtu a každý večer z Frankfurtu do Friedbergu. Brat chodieval autom za kamarátmi a raz do týždňa do Bad Nauheimu do vtedajšieho hokejového ligového klubu. Skrátka, žil som vo svete, v ktorom sa všetci stále vozili autom, všade stáli autá, ale vôbec som to nevnímal, pretože, ako som povedal, to bolo normálne.